Z histórie
Rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša je najstaršou stavebnou pamiatkou v meste a najväčšou ranogotickou stavbou na Liptove. Postavený bol ako farský kostol mimo sídlisk pre obyvateľov niekoľkých susedných dedín: Vrbicu, Okoličné, Ploštín, Palúdzku a Bobrovec.
Prvý písomný údaj o Liptovskom Mikuláši a Liptovskej Ondrašovej je z roku 1286. Hovorí, že obe osady vznikli krátko predtým. Vďaka archeologickým výskumom, ktoré v roku 1943 vykonal profesor Vojtech Budínsky – Krička, odhalili v priestoroch kostola staroslovanské pohrebisko z 11. – 12. st. a murivo románskeho kostola. Rozbor mált a muriva potvrdil hypotézy o postupnosti stavby kostola. Vyplýva z toho, že najstaršou časťou kostola je sakristia, existujúca už v 2. pol. 13. st. ako samostatný kostolík. Prvá zmienka o kostole je zo 6.12.1293. Kostol sa staval asi v rokoch 1268 – 1286. V roku 1280 – 1300 postavili jednoloďový kostol s predĺženým presbytériom, čím bývalý kostolík prevzal úlohu sakristie. Tento jednoloďový priestor sa ešte pred dokončením stavby rozhodli zväčšiť pristavením bočných lodí. Preto vybúrali murivo pre oblúky na hlavnej lodi a bazilikálnym spôsobom pristavili božné lode. Podrobnosti o stavbe kostola nepoznáme, zachovala sa však listina z roku 1268, hovoriaca o tom, že kráľ Belo IV. daroval Mikulášovi, synovi Marka z Liptova 4 poplužia (l poplužie = 4O ha) zeme pre kostol a kúriu. Z latinského textu nie je jasné, či tieto pozemky boli darované pre už jestvujúci kostol, alebo či sa mal na darovanom pozemku ešte len postaviť. Medzi najvýznamnešie rody, ktoré sa zaslúžili o stavbu kostola, patria rody Pongrácovských a Podturňanských. Z významnejších postáv je potrebné spomenúť magistra Donča Župana Liptovskej stolice v rokoch 1312 – 1332. On mal veľkú zásluhu na dokončení mikulášskeho kostola, podporoval meštianstvo, dvíhal živnosti, obchod a jeho zásluhou sa gotika rozšírila vo väčšom meradle.
V pol. 15 st. bol kostol rozšírený a zaklenutý, veža bola nadstavená a upravená v neskorogotickom štýle. Zemianska rodina Pongrácovcov vybudovala okolo svojej kúrie a kostola opevnenie, čím sa vytvorila pevnosť známa ako Fortalitium in sancto Nicolao a do priekopy voviedli vodu z Váhu. Pevnosť mala vzdorovať náporu husitov, ale v týchto bojoch bolo Fortalitium i kostol ťažko poškodený, takže ho bolo treba v roku 1464 skoro celkom nanovo vybudovať. Husiti mali kostol vo svojich rukách od roku 1433 do roku 1464 a zavideli tu aj svoje bratské bohoslužby.
Okolo roku 1500 prežíval kostol svoju obnovu, keď sa na jeho oltároch zaskveli obrazy majstrov zo Spišskej Kapituly. V priebehu 16. – 17. st. bol kostol striedavo v rukách katolíkov a evanjelikov. Za vizitácie roku 1564 sa farár Ján, ktorý už bol starcom, pridržiaval katolíckej náuky, ale mladší farár Vavrinec Luscus, ktorý sa otvorene hlásil k reformácii, mal za sebou nielen mešťanov, ale i svetského patróna z Pongrácovského rodu. Evanjelici spravovali kostol takmer celé 17. st. Z najznámejších protestantských kazateľov v mikulášskom kostole pôsobil osem rokov český exulant Juraj Tranovský, autor evanjelického spevníka Cithara sanctorum. V podzemí kostola bol aj pochovaný. Evanjelický farár Samuel Tranovský dal zvýšiť podlahu kostola a taktiež okolie kostola o jeden meter, nakoľko voda stojaca v priekope okolo pevnosti ohrozovala a podmáčala základy kostola. Z toho dôvodu sú dnes stĺpy chármu bez coklov (päty). Za farára Mathesiusa, o ktorom je zmienka roku 1685, sa dostáva kostol do správy Katolíckej cirkvi.
Roku 1883 kostol vyhorel a utrpel značné škody. Chrám bol obnovený a znovu posvätený v roku 1885. Počas 1. sv. vojny boli z veže kostola odvezené zvony pre rakúsko-uhorský priemysel. Po vojne boli tieto zvony nahradené novými.
Roku 1940 sa do dejín kostola veľmi významne zapísal Dr. Jozef Kožár, ktorý sa pustil do veľkej rekonštrukcie kostola (1940 – 43) podľa projektu Michala M. Harminca a J. Záchenského. Išlo o veľmi rozsiahlu rekonštrukciu, pri ktorej sa odstránili všetky nánosy minulosti a kostol sa zaskvel vo svojej pôvodnej gotickej podobe. Pri tejto príležitosti boli pristavené aj dve bočné kaplnky. V nich vznikli nové vitrážové okná podľa výtvarných návrhov rodákov Janka Alexyho, Fera Kráľa a Jána Želibského. Sú to úzke okná svätých a svätíc v svätyni, ako aj nádherné okno Božského Srdca Ježišovho za oltárom a okno sv. Jozefa s dieťaťom v bočnej kaplnke. Janko Alexy okrem toho namaľoval chór a vyhotovil grafiky v bočných kaplnkách. Keramické reliéfy sv. Juraja a erbov liptovských rodím zhotovila Z. Zemanová v roku 1942. Upravené bolo i bezprostredné okolie kostola. Odstránený bol pôvodný opevňovaní múr aj s pristavenými obchodíkmi – kramárnicami. Na rekonštrukcii sa podieľalo ešte veľa iných známych umelcov, napr. reštaurátor Mikuláš Štalmach, staviteľ Ján Groma či kamenár František Šustek.
Čiastočná oprava kostola bola realizovaná aj v roku 1975 za dp. Jozefa Voščeka. Prevedná bola vonkajšia oprava strechy a veže medenou krytinou. Roku 1983, keď vo farnosti pôsobil dp. Jozef Frielich, bola spravená výmaľba kostola. Vymenené boli lavice a inštalované nové elektrické kúrenie. Posledná veľká oprava bola v roku 1992 počas pôsobenia dp. Antona Tyrola. Bola odstránená stará vonkajšia omietka.
Interiér kostola
V interiéri sa zachovali tri neúplné gotické oltáre s tabuľami maľovanými temperovou technikou na kriedovom podklade so zlátením.
Hlavný oltár sv. Mikuláša
Pôvodný oltár zhorel a koncom 18. st. ho nahradili barokovým, tento však začiatkom 20. st. vymenili s oltárom z Liptovského Trnovca. Neogotický retabulový oltár s trojdielnou skriňou a vyrezávaným nadstavcom je z roku 1903. Z hlavného oltára sa zachovali iba maľované pohyblivé oltárne krídla s výjavmi zo života patróna kostola, ktoré pochádzajú z rokov 1500 až 1510. Súčasťou oltára je maľovaná predela a v centrálnej nike umiestnená neskorogotická socha sv. Mikuláša, patróna kostola, vysoká 128 cm. Svätec je zobrazený ako zrelý muž odetý v biskupskom rúchu, na hlave má striebornú biskupskú mitru, o ľavé plece má opretú biskupskú berlu. V druhej ruke drží knihu s tromi zlatými jablkami. Dve vedľajšie sochy nie sú pôvodné. Ide o sochu sv. Štefana, vysokú 110 cm postavenú po pravici sv. Mikuláša. Svätec stojí vzpriamene, strnulo, odetý v dlhom prepásanom zlátenom rúchu a striebornom plášti. Na hlave má štylizovanú prvú uhorskú korunu prilbicového tvaru, ešte bez diadému. Po ľavici sv. Mikuláša je socha sv. Ladislava, vysoká 110 cm. Svätej je odetý do strieborného brnenia. V pravej ruke chýba meč, o ktorý by sa mal opierať. V ľavej, zdvihnutej, je kráľovské jablko. Na jeho hlave je štylizovaná kompletná uhorská kráľovská koruna aj s diadémom. Do rúcha sv. Ladislava na prsia je vložená zaujímavá maľby Madony s dieťaťom lemovaná oválnym rámom obklopenom reliéfnou svätožiarou. Na vnútorných stranách krídel sú štyri výjavy zo života sv. Mikuláša z Myry: sv. Mikuláš obdarúva dcéry chudobného zemana, sv. Mikuláš zachraňuje troch nevinných mládencov pred sťatím, zneuctenie sochy sv. Mikuláša a sv. Mikuláš tíši búrku na mori. Na vonkajších stranách krídel sú výjavy z posledného súdu, s postavami sv. Michala (v rytierskom pancieri vážiaceho duše dobré a zlé) a Krista – Sudcu na nebesiach vznášajúceho sa na globe.
Bočný oltár Panny Márie Bohorodičky
Oltár Panny Márie sa nachádza na evanjeliovej strane, pochádza z roku 1470, je to neskorogotický krídlový oltár s trojdielnou skriňou, v ktorej strede stojí socha Madony s Ježiškom (Madonna Assumpta s korunou – kráľovná nebies). Postava Panny Márie, stojaca na kosáku mesiaca, je odetá v sýtočervených šatách a zlatom plášti. Na jej hlave je vysoká zlatá koruna s cípmi v tvare rozkonárených vetvičiek. Na pravej ruke jej sedí nahé dieťa – žehnajúci Ježiš, v ľavej durke drží vysoké žezlo balustrového tvaru. Okrajové časti vypĺňajú dve a dve sochy svätíc nad sebou: v ľavej hornej nike sv. Barbora (atribút – vysoká vežička so štítom), v ľavej dolnej nike sv. Margita (chýba atribút), v pravej hornej nike sv. Katarína (atribút – koleso) a v pravej dolnej nike sv. Dorota (v ľavej ruke drží atribút – košík). Maľby, zobrazjúce udalosti zo života Panny Márie, sú usporiadané takto: na vnútornej strane krídel na ľavej strane – zvestovanie a narodenie, na pravej strane navštívenie a klaňanie sa troch kráľov; na vonkajšej strane krídel sú maľby Vir dolorum (Muž bolesti), Mater dolorosa (Bolestná matka), sv. Ján Krstiteľ a sv. Ján evanjelista. Predela tohto oltára predstavuje dvoch anjelov držiacich Veronikinu šatku s Kristovou tvárou.
Bočný oltár Sviatosti oltárnej
Bočný krídlový oltár Sviatosti oltárnej sa nachádza na epištolovej strane, pochádza z obdobia okolo roku 1520. Predstavuje v dejinách sakrálneho umenia na Slovensku vzácny prípad: v oltárnej skrini nie je zvyčajná figurálna plastika, ale ako hlavný dekoratívny prvok je tu plasticky zobrazená monštrancia so Sviatosťou oltárnou – drevený pozlátený reliéf predstujúci takmer 1,5 m vysokú monštranciu, ktorú držia dve kľačiace figúry anjelov. Oltár s centrálnou tematickou eucharistie je na Slovensku doteraz známy ako jediné kompletné dielo vo svojej pôvodnej štruktúre. Podľa mienky odborníkov je v Európe takýto oltár okrem mikulášskeho ešte jeden. Tabuľové maľby na krídla (z 15. st.) znázorňujú: na pravom vnútornom krídle hore je maľba sv. Michala archanjela s mečom a váhami, na ktorých váži duše, dole je deputácia starých Slovanov odovzdávajúcich Sv. Otcovi poslovenčené písmo; na ľavom vnútornom krídle hore je zobrazený sv. Kastalus (pomerne zriedkavo zobrazovaná postava svätca, za Diokleciána umučeného za ukrývanie kresťanov), dole je sv. Václav a sv. Metod ako vyučujú Slovanov, medzi ktorými sú sv. Ľudmila a Bořivoj. Na vonkajšej strane krídel sú obrazy vľavo hore zajatie Krista v Getsemanskej záhrade – Judášova zrada, dole modlitba v Getsemanskej záhrade (traja spiaci učeníci a modliaci sa Ježiš pod bralom, na ktorom je položený kalich), vpravo hore Ecce homo (zbičovaný Kristus pred Pilátom) a dole nesenie kríža (Kristus s tŕňovou korunou padá na zem).
Oltáre reštauroval v rokoch 1942 – 1943 známy maliar a reštaurátor Peter Július Kern. Súčasťou interiéru je aj kamenná krstiteľnica z 2. polovice 14. storočia s tepaným medeným barokovým vekom zo 17. storočia.
Maľby triumfálneho oblúka a klenieb pochádzajú z roku 1903 od akademického maliara Jozefa Hanulu a J. Škovránka.
Portál nad hlavných vchodom bol vyhotovený v roku 1945. Vymodeloval ho prof. F. Král a do kameňa vytesal F. Šustek. Zobrazuje žehnajúcu postavu sv. Mikuláša, zakladateľa Mikuláša, syna Marka, ktorému v roku 1268 kráľ Bello IV. dal zem pre kúriu a kostol, ďalej postavu liptovského veľmože Bogomera, ktorý na Liptove okolo roku 1268 šíril budovateľský ruch a pomáhal mestu.
Okolo kostola
Na južnej strane námestia sú okolo kostola umiestnené tri samostatné sochy autora Ladislava Polláka zhotovené z pieskovca v nadživotnej veľkosti na vysokom podstavci, osadené v roku 1948.
Text na podstavci sochy na severnej strane kostola sv. Mikuláša uvádza: „Šľachtic Pongrác zo Svätého Mikuláša. Na jeho požiadanie kráľ Ľudovít Veľký okolo roku 1350 povolil konanie trhu každý utorok. Odvtedy sa Svätý Mikuláš rozvíja ako mesto.“
Socha Janka Kráľa (1822 – 1876) zobrazuje imaginárnu podobu mikulášskeho rodáka, známeho štúrovského básnika, vrcholného predstaviteľa slovenského romantizmu. Literárna história ho radí k významným európskym básnikom. V roku 1972 bolo jeho výročie narodenia zaradené do kalendára UNESCO. Janka Kráľa pripomína aj reliéf na dome číslo 19, ktorý stojí na mieste jeho rodného domu. Reliéf bol na fasádu osadený v roku 1924.
Socha Gašpara Fejérpataky – Belopotockého (1794 – 1874) predstavuje možno menej známeho, ale významného mnohostranného kultúrneho dejateľa Liptovského Mikuláša – knihára, divadelníka, vydavateľa a rozširovateľa slovenských kníh V meste otvoril prvú slovenskú ľudovú požičovňu kníh. Spoluzakladal prvé slovenské ochotnícke divadlo, ktoré sa v roku 1830 uviedlo hrou Jána Chalupku Kocúrkovo. V priebehu 15 rokov predviedli 40 hier, ktoré Belopotocký sám hrával, režíroval, viedol techniku, vyberal, upravoval, prekladal a vydával hry, pričom jeho repertoár preberal na celom Slovensku.