Francesco Forgione sa narodil 25. mája 1887 v Pietrelcine v južnom Taliansku. Bol štvrtým zo šiestich detí otca Orazia a matky Giuseppe. V roku 1902 ako 16-ročný vstúpil ku kapucínom. Jeho rehoľné meno bolo Pio, čo znamená „zbožný“ – Od detstva bol chorľavý, no napiek chatrnému zdraviu sa mu podarilo dokončiť štúdium a v roku 1910 prijať kňazskú vysviacku. Keďže mal len 23 rokov, potreboval pre vysviacku dišpenz. Pre zdravotné ťažkosti absolvoval časť štúdií z domu, v rodnom meste žil a pôsobil aj po vysvätení.

V roku 1916 ho predstavení poslali do San Giovanni Rotondo, čo sa u jeho rodákov z Pietrelciny stretlo s nevôľou.

Prvýkrát bol Pio poznačený ranami nášho Spasiteľa krátko po kňazskej vysviacke, 7. septembra 1910. Rany mu spôsobovali veľké bolesti, no svätý brat prosil len o to, aby boli neviditeľné. Pán ho nachvíľu vypočul. Ďalšia mimoriadna udalosť sa odohrala 5. augusta v Klášore Milostivej Panny Márie v San Giovanni Rotondo. Nejaká „nebeská bytosť“ mu kopijou prebodla dušu. Svätý Páter Pio naozaj krvácal na boku, išlo o tzv. transverberáciu srdca (mohli sme sa s ňou stretnúť u sv.Terézie z Ávily alebo sv. Kataríny Sienkej).

Keď sa Páter Pio 20. septembra 1918 modlil pred veľkým krížom, na jeho tele sa objavilo päť rán umučenia nášho Pána. Tieto rany boli viditeľné a spôsobovali mu nesmierne bolesti. Hoci sa svätec snažil ukrývať ich, boli jeho viditeľnou súčasťou celých 50 rokov. Páter Pio bol prvým stigmatizovaným kňazom v histórii Katolíckej cirkvi. Jeho spovednica pritiahla nespočetné množstvo ľudí a mnohí ďalší dostali jeho sväté rady a duchovné vedenie prostredníctvom korešpondencie.

Celý jeho život sa niesol v znamení dlhých hodín modlitieb a ustavičnej askézy. Jeho listy duchovným vodcom odhaľujú nevýslovné utrpenie, fyzické i duchovné, ktoré ho sprevádzalo po celý život. Odhaľujú aj jeho hlboké zjednotenie s Bohom, jeho vrúcnu lásku k Najsvätejšej Eucharistii a Panne Márii.

Začiatkom roku 1940 svätý Pio oznámil svoje veľkolepé plány na výstavbu Domova na zmiernenie utrpenia. 300-lôžkové zariadenie bolo určené pre všetky Božie deti trpiace na tele aj na duši.

Chýr o stigmatizovanom svätom kňazovi sa šíril rýchlo, na spoveď u Pátra Pia sa čakalo v dlhých zástupoch. Páter Pio mal dar čítať v ľudských dušiach. Obľúbené boli aj jeho precítené sväté omše, ktoré trvali niekedy aj dve hodiny. Nevraživosť niektorých kňazov spôsobila, že sa do Vatikánu dostali klebety, pre ktoré mal Páter Pio v rokoch 1931-1933 zakázané verejne slúžiť svätú omšu a spovedať.

Svätý Pio, vyčerpaný polstoročím intenzívneho utrpenia a neustálej apoštolskej činnosti v San Giovanni Rotondo, bol 23. septembra 1968 povolaný k nebeskej odmene. Po verejnom pohrebe, ktorý prilákal vyše 100 000 smútiacich, bolo jeho telo pochované v krypta kostola Panny Márie Milosti. K jeho hrobu prúdi čoraz viac ľudí zo všetkých častí sveta a mnohí svedčia o prijatých duchovných a časných milostiach.

Mimoriadny spovedník

Páter Pio spovedal denne približne dvanásť hodín. Tisícky ľudí mu chceli vyznať svoje hriechy. Kapucín s nimi mal trpezlivosť, vypočul ich a vedel im správne poradiť, pretože videl do ich duše.

Mal dar nájsť v človeku bod obrátenia, od ktorého sa mohol odpichnúť a zmeniť. Ako spovedník vedel z kajúcnika „vytiahnuť“ aj hriech nevypovedaný – zabudnutý či vedome zamlčaný. Istého človeka veľmi boleli zuby.

Žena mu poradila: „Tu máš obrázok Pátra Pia, modli sa s ním.“ Ale on v bolesti hodil do obrázka topánku. Po čase šiel k Pátrovi Piovi na spoveď a on sa ho na konci opýtal: „Už nemáš nič viac?“ „Nie,“ znela odpoveď. „Nie? A čo tá topánka, ktorú si mi hodil do tváre?“

Žena, ktorá veľmi trpela migrénami, si dala pod vankúš fotografiu rehoľníka Pátra Pia: „Isto mi pomôže.“ Ale nič. Napokon s talianskym temperamentom vykríkla: „Otec Pio! Keďže si ma neoslobodil od bolesti, dám ťa za trest pod matrac!“

Po niekoľkých mesiacoch prišla k nemu na spoveď. Len čo si kľakla, mních na ňu prísne pozrel, prudko sa postavil a tresol dvermi spovednice. Žena zostala v šoku. Po chvíli sa dvere otvorili a Páter Pio s úsmevom povedal: „Toto sa ti nepáčilo, však? Mne sa tiež nepáčilo, že si ma dala pod matrac!“

Pokorný divotvorca

Duchovný otec Páter Pio urobil veľa obdivuhodných zázrakov, niektoré aj okorenené humorom. Istý argentínsky kňaz cestoval k nemu po radu, ale nijakú nedostal. A veru, na Pátra Pia aj verejne šomral.

Jeho veriaci sa pýtali: „Ani nijaké gesto vám nedal?“ „Nepamätám sa,“ krútil hlavou kňaz. Potom si však spomenul: „Veľmi pomaly ma žehnal.“ A veriaci vykríkli: „To je tá jeho rada pre vás! Otče, vy strašne rýchlo žehnáte – ani sa to nepodobá na kríž.“

Pri jednom sobáši bol novomanžel taký dojatý, že ani nevládal povedať svojej nastávajúcej „áno“. Páter Pio ho povzbudil: „Tak už povedz to áno. Alebo si myslíš, že si ju zoberiem za ženu ja?“ Istý Riman sa bál ísť za Pátrom Piom, lebo v jeho okolí vyčíňali zlodeji.

Mal obavu, že mu vykradnú dom, ale napokon šiel a dom zveril pod jeho ochranu. Aj mu to povedal. Na druhý deň mu mních hovorí: „Ešte si tu? Vieš, koľko potu a námahy ma stojí, aby som držal tvoje dvere?“ Keď sa Riman vrátil domov, pochopil, o čo ide. Zámok bol už odpílený, ale z domu ešte nič nezmizlo.

Jedna Švajčiarka sa nemohla dostať k Pátrovi Piovi, tak chcela aspoň požehnanie. V ten deň požehnával Páter Pio bielou vreckovkou, ale dáma to zmeškala a na požehnanie už nebolo nádeje.

No nevzdala to a modlila sa: „Nechcem nič, iba veľké, veľké požehnanie.“ Vtom sa otvorilo okno a Páter Pio dal požehnanie plachtou. Ľudia vraveli: „Nezbláznil sa?“

Ale ona sa radostne smiala, lebo vedela, o čo ide. Radosť, svätosť a veselý duch sa podporujú. Sú ozdobou svätého života. A Páter Pio taký život viedol.