Zmienky o osobe sv. Jozefa sú v Svätom písme veľmi skromné. Je to pochopiteľné, lebo v centre evanjeliových textov je postava a učenie Ježiša Krista. Evanjelista Ján uvádza, že v rozhovore s Natanaelom Filip spomenul: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ (Jn 1, 45). Natanael reaguje slovami: „Môže byť z Nazareta niečo dobre?“

Zmienka teda nie je zameraná na osobu Jozefa, ale na miesto pôvodu – Nazaret, ktorý podľa všetkého nemal v regióne Galiley dobrú povesť. Podľa názoru odborníkov Nazaret mal iba niekoľko stoviek obyvateľov a v tej dobe bol bezvýznamnou vidieckou lokalitou. Evanjelista Marek spomína len to, že Ježiš bol tesár, syn Márie (porov. Mk 6, 33). Pán Boh si neraz vyberá osoby a miesta, ktoré sú v ľudských očiach nepatrné, aby ukázal, že máme sa učiť Božiemu zmýšľaniu a pohľadu.

Otcovstvo svätého Jozefa

O Jozefovi vieme, že bol najskôr snúbencom a potom manželom Márie. Tieto dve evanjeliá veľmi jasne vysvetľujú, že Jozef nie je biologickým otcom Ježiša a k jeho počatiu došlo zázračným spôsobom bez prispenia muža. Rodokmeň v 1. kapitole Matúšovho evanjelia odráža vtedajšie myslenie, keď spoločnosť bola postavená na otcovi ako hlave rodiny. Odovzdávanie života a viery sa dialo „cestou otca“. Tento patriarchálny model je v štruktúre rodokmeňa porušený jediný raz práve v prípade Ježiša Krista, keď čítame: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“ (Mt 1, 16) Ak by evanjelista chcel zachovať predpokladanú schému, napísal by „Jozef mal syna Ježiša“. V texte je však Jozefovi odňaté sloveso vyjadrujúce splodenie a priradené Márii. Ježiš sa narodil z Márie. Ježišovo narodenie je zázračné. Jeho otcom je Boh. O pár riadkov je to priamo potvrdené slovami anjela, ktoré adresoval Jozefovi: „…lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ (Mt 1, 20)

Avšak je tiež potrebné zdôrazniť, že Jozef je vo vzťahu k Ježišovi jeho legálnym otcom. Tým, že si vzal Máriu za manželku a dal dieťaťu meno, postupoval podľa vtedajšieho zaužívaného konania židovského muža, ktorý vyjadruje a hlási sa k svojmu zákonitému otcovstvu.

Ak pri zvestovaní Ježišovho narodenia sa píše, že dieťa bude „Emanuel“ = „Boh s nami“, tak aj o Jozefovi môžeme povedať, že objavil túto Božiu lásku a dokázal byť manželom a otcom, ktorý neodišiel, ale bol s Máriou a Ježišom. Podľa židovského náboženstva bol to otec, ktorý pri obriezke oznamoval meno svojho dieťaťa. Môžeme predpokladať, že to tak bolo aj pri Ježišovej obriezke na ôsmy deň po jeho narodení. Pri obetovaní Ježiša a pri jeho nájdení v chráme Jozef stojí po boku Márie. Evanjelista Lukáš hovorí, že Simeon požehnal Ježišových rodičov (Lk 2, 34). Keď sa 12-ročný stratil v chráme, matka Mária povie: „Tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ (Lk 2, 48). Jozef je označený výrazom „tvoj otec“ a hovorí sa o bolesti pri hľadaní. Udalosť predstavuje obraz nádherného starostlivého Jozefovho otcovstva.

Zázemie Svätej rodiny

Evanjelista Matúš hovorí, že Ježiš bol „tesárov syn“ (porov. Mt 13, 55). Grécky jazyk, v ktorom boli napísané všetky novozákonné spisy, používajú výraz „tekton“. Zvyčajne to označuje stolára, alebo jednoducho remeselníka, ktorý pracuje s drevom od tesárskych hrubých prác až po jemné opracovanie. Toto remeslo bolo v Ježišových časoch veľmi žiadané, lebo v regióne Galilei vznikali nové mestá (napr. Tiberias, Seforis), kde sa stavali domy.

Na túto skutočnosť je dobré pamätať, lebo rodina potrebovala živobytie. Sväté písmo hovorí aj o tom, že každý rok Svätá rodina chodievala na púť do Jeruzalema. Bolo to možné len v tom prípade, že úspory jej to umožnili. Pri obetovaní v chráme na 40. deň po Ježišovom narodení rodičia priniesli ako obetný dar pár hrdličiek. Zvyčajne sa obetoval jednoročný baránok. Mojžišov zákon však pamätal aj na menej majetné rodiny a umožnil im obetovať dva holúbky alebo dve hrdličky (porov. Lv 12, 8). Ježiš teda vyrastal v skromných ekonomických podmienkach. Podľa židovskej tradície otec naučil syna remeslo a zvyčajne po smrti otca syn prevzal jeho činnosť.

Svätý Jozef a jeho starostlivosť

Evanjelium podľa Matúša pri Jozefovi viackrát používa slovo „vziať“. Jozef si vzal Máriu za svoju manželku. Pred prenasledovaním Herodesa Jozef vzal svoju manželku a dieťa a utiekol do Egypta, aby po Herodesovej smrti znova vzal manželku a dieťa a vrátil sa do Izraela a usadil sa v galilejskom Nazarete. Toto slovo „vziať“ charakterizuje Jozefa ako človeka, ktorý sa vie postarať o druhých, dokáže vziať na seba zodpovednosť a stotožniť sa s poslaním, ktoré mu je určené.

V tejto súvislosti je potrebné všimnúť si aj ďalší drobný, ale krásny detail, ktorý vystihuje Jozefovu povahu. Keď Svätá rodina uteká pred kráľom Herodesom, evanjelista Matúš píše, že Jozef „vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta.“ (Mt 2, 14)

Výraz „za noci“ nie je len časový údaj. Má hlbokú symboliku. Jozef je skutočne Ježišov otec a to síce nie v biologickom význame, ale otec ako ten, ktorý stráži a chráni svoju rodinu. Nerobí to iba „vo dne“, keď je všetko viditeľné a predvídateľné, ale robí to aj „za noci“, pričom vieme, že „noc“ a „temnota“ sú v Biblii často symbolom neistoty a strachu.

Sväté písmo tak k jemnosti matky Márie, bezbrannosti dieťaťa Ježiša kladie aj obetavosť, odvahu, odhodlanie, múdrosť a prezieravosť otca Jozefa. Aj z tohto dôvodu je svätý Jozef patrónom rodín.  

Sv. Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je bezpochyby jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu. Svätý Ján Pavol II. o sv. Jozefovi povedal: „Hoci je príbeh sv. Jozefa úplne výnimočný, jeho osobnosť môže byť vzorom pre všetkých otcov. Veď Jozef je skutočným otcom Svätej rodiny: aj keď jeho otcovstvo nebolo biologické, predsa nebolo len „náhradné“ či len „zdanlivé“, bolo to autentické ľudské otcovstvo. Jozef naozaj spĺňal úlohu otca rodiny.“

Svätý Jozef, ochranca katolíckej Cirkvi,
pros Boha za nás hriešnych!