Homília Svätého Otca Františka, v ktorej sa venoval evanjeliovému podobenstvu o rozsievačovi (r. 2017)
Keď sa Ježiš prihováral ľuďom, používal jednoduchý jazyk a poslúžil si aj obrazmi, príkladmi vzatými z každodenného života, aby ho tak mohli všetci ľahko pochopiť. Ľudia ho preto ochotne počúvali a cenili si jeho posolstvo, ktoré im priamo prenikalo do srdca. Nebol to teda ten komplikovaný jazyk, ktorým v tom čase hovorili zákonníci, ktorý sa nedal dobre pochopiť a bol plný rigídnosti, čím ľudí odpudzoval. Ježiš so svojím spôsobom reči umožňoval chápať Božie kráľovstvo; nešlo o zložitú teológiu. Príklad toho nám prináša dnešné evanjelium: podobenstvo o rozsievačovi.
Rozsievačom je Ježiš. Všimnime si, že týmto vyobrazením sa Ježiš predstavuje ako ten, čo sa nenanucuje, ale ponúka; nepriťahuje nás tým, že sa nás zmocňuje, ale tým, že sa nám dáva: rozhadzuje osivo. S trpezlivosťou a štedrosťou rozsieva svoje Slovo, ktoré nie je návnadou či pascou, ale je semienkom, ktoré môže priniesť úrodu. A kedy môže priniesť úrodu? Vtedy, ak ho prijmeme.
Podobenstvo sa teda predovšetkým týka nás: skutočne hovorí viac o pôde než o rozsievačovi. Ježiš ako keby vykonával akýsi „duchovný röntgen“ nášho srdca, ktoré je pôdou, na ktorú padá semienko Slova. Naše srdce, tak ako pôda, môže byť dobré, a vtedy Slovo prináša úrodu, a hojnú. Ale môže byť aj tvrdé, nepreniknuteľné. To sa deje vtedy, keď Slovo počúvame, ale ono sa od nás odráža presne tak ako od cesty: neprenikne dovnútra.
Okrem dobrej pôdy a asfaltovej cesty – ak hodíme semienko na dlažbu, nevyrastie nič – sú tu však ešte dva prechodové druhy pôdy, ktoré v rozličnej miere môžeme mať v sebe. Ježiš hovorí, že prvou takou je skalnatá pôda. Skúsme si to predstaviť: skalnatá pôda je tá, „kde nie je veľa zeme“; semienko vzíde, no nepodarí sa mu zapustiť hlboké korene. Takéto je povrchné srdce, ktoré Pána prijme, chce sa modliť, chce milovať a vydávať svedectvo, ale nevydrží, unaví sa a nikdy už opäť „nenaštartuje“. Je to srdce bez hĺbky, kde majú skaly lenivosti prevahu nad dobrou pôdou; kde je láska nestálou a prchavou. Nuž, kto Pána prijíma len vtedy, keď sa mu to hodí, ten úrodu neprinesie.
A napokon je tu pôda tŕnitá, plná krovín, ktoré zadúšajú dobré rastliny. Čo tieto kríky predstavujú? „Svetské radosti a klam bohatstva“, hovorí Ježiš veľmi jasne. Kríkmi sú neresti, ktoré Bohu uštedrujú údery, zadúšajú jeho prítomnosť v nás: sú to predovšetkým modly svetského bohatstva, život chamtivosti, život pre seba samých, pre bohatstvo a moc. Ak si pestujeme tieto kríky, zadúšajú Boží rast v nás. Každý z nás môže rozpoznať svoje menšie či väčšie kríky, neresti, ktoré prebývajú v jeho srdci; tie viac či menej zakorenené kry, ktoré sa Bohu nepáčia a zabraňujú človeku mať čisté srdce. Treba ich vytrhnúť, inak Slovo neprinesie úrodu, semienko sa nevyvinie.
Drahí bratia a sestry, Ježiš nás dnes pozýva pozrieť sa dovnútra: poďakovať sa za našu dobrú pôdu a pracovať na tých pôdach, ktoré ešte nie sú dobré. Pýtajme sa, či je naše srdce otvorené s vierou prijať semeno Božieho slova. Pýtajme sa, či je tých našich skál lenivosti ešte mnoho a či sú veľké; odhaľujme a pravým menom pomenujme naše kríky nerestí. Nájdime odvahu pustiť sa do náležitého zušľachtenia pôdy, poriadneho zušľachtenia nášho srdca tým, že prinesieme Pánovi vo svätej spovedi a v modlitbe naše skaly a naše kríky. Keď tak urobíme, Ježiš, dobrý rozsievač, rád urobí aj prácu naviac: očistí naše srdce, odstráni skaly a tŕnie, ktoré udúšajú Slovo.
Božia Matka, ktorú si dnes pripomíname titulom Preblahoslavená Panna Mária z hory Karmel, neprekonateľná v prijímaní Božieho slova a v jeho uskutočňovaní, nech nám pomáha očisťovať naše srdce a udržiavať si v ňom Pánovu prítomnosť.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Zdroj: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20170717008