Pápež vo svojom posolstve k 34. svetovému dňu chorých, ktorý sa bude sláviť 11. februára v Chiclayo v Peru, pripomína hodnotu súcitu a skutkov lásky trpiacim. Príklad dobrého Samaritána dáva za vzor kresťanskej solidarity a upozorňuje na význam starostlivosti o chorých a trpiacich.

Všetci sme už počuli alebo čítali tento dojímavý text svätého Lukáša (porov. Lk 10, 25–37). Chcel by som ponúknuť úvahu nad týmto biblickým úryvkom pomocou hermeneutiky encykliky Fratelli tutti môjho milovaného predchodcu pápeža Františka. V nej sa zdôrazňuje, že súcit a milosrdenstvo voči trpiacemu sa neobmedzuje na čisto individuálnu snahu, ale uskutočňuje sa vo vzťahu: s trpiacim bratom, s tými, ktorí sa o neho starajú a napokon v našom vzťahu k Bohu, ktorý nám dáva svoju lásku.

1. Dar stretnutia: radosť z blízkosti a prítomnosti

Žijeme ponorení v kultúre rýchlosti, bezprostrednosti a zhonu, ale aj v kultúre vyraďovania a ľahostajnosti, ktorá nám bráni priblížiť a zastaviť sa na ceste, aby sme si všimli potreby a utrpenia okolo nás. Podobenstvo hovorí, že keď Samaritán uvidel zraneného človeka, „neobišiel ho“, ale hľadel na neho vnímavo a pozorne – ako pohľad Ježiša –, ktorý ho viedol k ľudskej a solidárnej blízkosti.

Samaritán „sa zastavil, daroval mu blízkosť, ošetril ho vlastnými rukami, z vlastného vrecka zaňho zaplatil a postaral sa oňho. Predovšetkým mu dal jednu vec, dal mu vlastný čas“. Ježiš nevysvetľuje, kto je náš blížny, ale ako sa blížnym stávame, teda ako sa my sami máme stať blížnymi. V tejto súvislosti môžeme so svätým Augustínom povedať, že Pán Ježiš nechcel ukázať, kto bol blížnym toho muža, ale komu sa on sám mal stať blížnym. Vskutku, nik nie je blížnym druhého, pokiaľ sa k nemu dobrovoľne nepriblíži. Preto sa blížnym stal ten, kto preukázal milosrdenstvo.

Láska nie je pasívna, ale vychádza v ústrety druhému; byť blížnym nezávisí od fyzickej alebo spoločenskej blízkosti, ale od rozhodnutia milovať. Preto sa kresťan stáva blížnym tomu, kto trpí, nasledovaním Krista – pravého božieho Samaritána, ktorý sa priblížil k zranenému ľudstvu. Nejde o obyčajné prejavy filantropie, ale o znamenia, v ktorých možno cítiť, že osobné spolupodieľanie sa na utrpení druhého znamená darovať seba samého; znamená to ísť ďalej než len naplniť potreby, až k tomu, že darujeme seba samých. Táto láska sa nevyhnutne živí stretnutím s Kristom, ktorý sa pre nás z lásky celý daroval. Svätý František to vyjadril veľmi jasne, keď o svojom stretnutí s malomocnými povedal: „Sám Pán ma priviedol medzi nich,“ pretože skrze nich objavil sladkú radosť z lásky. Dar stretnutia sa rodí zo vzťahu s Ježišom Kristom, ktorého rozpoznávame ako dobrého Samaritána, ktorý nám priniesol večné zdravie a ktorého sprítomnňujeme vtedy, keď sa skláňame nad zraneným bratom. Svätý Ambróz hovoril: „Keďže nám nikto nie je bližší ako ten, kto uzdravil naše rany, milujme ho ako Pána a milujme ho aj ako blížneho: nič totiž nie je také blízke, ako je hlava údom. Milujme aj toho, kto napodobňuje Krista: milujme toho, kto trpí pre chudobu druhých, kvôli jednote tela.“

2. Spoločné poslanie v starostlivosti o chorých

Svätý Lukáš ďalej píše, že keď ho Samaritán uvidel „bolo mu ho ľúto“. Mať súcit znamená prežívať hlboký vnútorný impulz, ktorý vedie k činu. Je to cit, ktorý vychádza zvnútra a vedie k záväzku voči utrpeniu druhého. V tomto podobenstve je súcit charakteristickým znakom aktívnej lásky. Nie je teoretický ani iba sentimentálny – prejavuje sa konkrétnymi gestami: Samaritán sa približuje, ošetruje rany, berie na seba bremeno a stará sa. Je potrebné si však všimnúť, že to nerobí sám, izolovane: „Samaritán vyhľadal hostinského, ktorý sa o toho človeka mohol postarať. Takisto sme povolaní aj my pozývať iných a stretávať sa v tom „my“, ktoré je silnejšie než súčet malých jednotlivcov.“

Sám som vo svojej misijnej a biskupskej skúsenosti v Peru videl, ako mnohí ľudia zdieľali milosrdenstvo a súcit spôsobom Samaritána i hostinského: príbuzní, susedia, zdravotnícki pracovníci, tí, čo sa venujú zdravotníckej pastorácii a mnohí ďalší, ktorí sa zastavia, priblížia, liečia, nesú, sprevádzajú a dávajú to, čo majú. Oni dávajú súcitu rozmer sociálnej reality. Táto skúsenosť, ktorá sa uskutočňuje v spleti vzťahov, presahuje čisto individuálne úsilie. Preto som vo svojej apoštolskej exhortácii Dilexi te nielen poukázal na starostlivosť o chorých ako na „dôležitú súčasť“ poslania Cirkvi, ale označil som ju za autentickú „cirkevnú činnosť“ (č. 49). V tejto súvislosti som citoval svätého Cypriána, aby som ukázal, že práve v tejto oblasti možno vidieť „zdravie“ našej spoločnosti:

„Táto epidémia, tento mor, ktorý sa zdá byť desivý a smrteľný, skúša spravodlivosť každého a preveruje city ľudského rodu: či zdraví slúžia chorým, či príbuzní milujú svojich blízkych s úctou, či páni majú súcit so sluhami, ktorí ochoreli, či lekári neopúšťajú chorých, ktorí žiadajú o pomoc.“

Byť jedným v Jedinom znamená cítiť sa skutočne ako údy jedného tela, v ktorom podľa nášho povolania nesieme Pánov súcit voči utrpeniu každého človeka. Navyše, bolesť, ktorá sa nás dotýka, nie je cudzia bolesť – je to bolesť údov toho istého tela, o ktoré sa nás naša Hlava žiada starať pre dobro všetkých. V tomto zmysle sa táto bolesť stotožňuje s Kristovou bolesťou a keď je kresťansky obetovaná, urýchľuje naplnenie Ježišovej modlitby za jednotu všetkých.

3. Poháňaní vždy láskou k Bohu, aby sme sa stretli so sebou samými a s bratom

V dvojitom prikázaní: „Milovať budeš Pána, svojho Boha…“ (Lk 10,27), môžeme rozpoznať dôležitosť lásky k Bohu a jej priamy dosah na spôsob, akým človek miluje a nadväzuje vzťahy vo všetkých rozmeroch svojho života.

Hoci je objekt tejto lásky odlišný – Boh, blížny a ja sám – a v tomto zmysle ich môžeme chápať ako rozdielne formy lásky, zostávajú vždy neoddeliteľné. Prvenstvo Božej lásky znamená, že konanie človeka sa uskutočňuje bez osobného záujmu či odmeny, ako prejav lásky, ktorá presahuje náboženské zvyklosti a prejavuje sa ako ozajstná nábožnosť: slúžiť blížnemu znamená milovať Boha v skutkoch.

Tento rozmer nám zároveň umožňuje pochopiť, čo znamená milovať seba samých. Znamená to oslobodiť sa od pokušenia zakladať vlastnú sebaúctu alebo zmysel pre dôstojnosť na stereotypoch úspechu, kariéry, postavenia či pôvodu a znovuobjaviť svoje miesto pred Bohom a pred bratom. Benedikt XVI. hovoril, že „ľudské stvorenie, ako duchovná bytosť, sa uskutočňuje v medziľudských vzťahoch. Čím autentickejšie ich žije, tým viac dozrieva aj jeho osobná identita. Človek nezhodnocuje sám seba izoláciou, ale vstupovaním do vzťahov s druhými a s Bohom“.

Z celého srdca udeľujem svoje apoštolské požehnanie všetkým chorým, ich rodinám a tým, ktorí sa o nich starajú, zdravotníckym pracovníkom, všetkým, ktorí sa venujú pastorácii chorých, a zvlášť tým, ktorí sa zúčastňujú na tomto Svetovom dni chorých.

Vo Vatikáne, 13. januára 2026