Bol som očitým svedkom krásneho prípadu, ktorý mi tak ľahko nevymizne z pamäti, kým len žiť budem.

Je to šťastlivá a blažená smrť horlivého ctiteľa Božského Srdca Ježišovho. Volal sa Pavol Zočík. Poznal som ho len dva dni pred jeho smrťou. Bol najbohatší gazda v obci Č. Ale popri bohatstve bol aj bohabojný a štedrý a hlavne horlivý ctiteľ Srdca. Na svojich cestách po Slovensku došiel som aj do obce Č. Bol už večer a práve u Zočíkov poprosil som o nocľah, ktorý mi radi dali. A tu som sa zoznámil so starým Zočíkom. Práve ten večer doplnil 90 rokov. A predsa bol celkom čulý, zdravý a veselý. Dlho sme sa o všeličom rozprávali. A keďže som aj spiatočnou cestou mal ísť cez túto obec, požiadal ma starček, aby som ho vtedy neobišiel, ale ho zas navštívil. Mám starých ľudí rád, preto som mu to ochotne prisľúbil.

Na tretí deň idúc naspäť stavil som sa u Zočíkov, ale bohužiaľ starkého Zočíka našiel som na smrteľnej posteli! Privítal ma. Bol veľmi rád, že som ho navštívil. Ešte do podvečera pracoval v záhrade. Tam odrazu zoslabol, že ho už museli doniesť do izby. Nebolelo ho nič, len celkom zoslabol. Ako ho doniesli do izby, hneď im povedal, na ktorú posteľ ho majú uložiť, lebo že on z nej už živý nevstane. Keď ho na ňu položili, povedal im: „Deti moje! Z tejto postele už živý nezídem. Preto choďte a zavolajte mi p. farára, aby ma prišiel zaopatriť sv. sviatosťami. Už prišla moja hodina rozlúčiť sa s vami všetkými“.

Zavolali teda p. farára. Bol som tam, keď ho zaopatroval. Po zaopatrení sa ešte pustil do rozhovoru s p. farárom, so synmi a dcérami, aj s inými. Všetko povedal, ako si praje mať pohreb a iné. Keď ho p. farár prehováral a tešil, že však zato, že je zaopatrený a 90 ročný, ešte nemusí zomrieť, ešte sa môže zotaviť, odpovedal spokojným, ale rozhodným tónom: „Velebný pán farár! Vy ma prehovárate, tešíte, ako keby som sa bál zomrieť. Či sa môže báť smrti ctiteľ Srdca Ježišovho, ktorý ho celý život miloval, jemu slúžil, jeho ctil, jemu sa klaňal, jeho do srdca každý každučičký piatok za 20 rokov a každý prvý piatok za 50 rokov prijímal? Zaiste nie! Tak ani ja sa nebojím, ale sa radujem na tú hodinu, v ktorej sa rozlúčim s tým márnym svetom a odídem ta, kde nieto bolesti, žalosti, len samé radosti. Nebojím sa smrti, ani prísneho súdu Božieho. Veď, keď mi bolo Srdce Ježišovo tu v živote tak milosrdné, láskavé, dobrotivé, isteže bude ešte väčšmi také, keď prídem pred jeho trón skladať účty zo svojho pozemského života. Prosil som Ježišovo Srdce, aby mi dožičilo tú milosť, žeby som mohol zomrieť v ten deň týždňa, v ktorý aj ono bolo kopijou prerazené. A vidím, že aj v tom ma vyslyšalo. Dnes je práve piatok, deň Božského Srdca a tak dnes aj dokončím svoju pozemskú púť. Pod ochranou Jeho Srdca som šťastlive žil, tak aj šťastlive zomriem. Nechválim sa svojim životom. Len tak som sa usiloval v živote spravovať, ako sa to na kresťana – katolíka patrí.“

Po týchto slovách rozlúčil sa so všetkými. Aj mne podal ruku. Potom poprosil všetkých za odpustenie a začal sa vrúcne modliť k Božskému Srdcu. A keď prišiel ku krásnemu vzdychu: „Ježišu môj, Tebe žijem, Ježišu môj, Tebe zomieram, Tvoj som a chcem byť po všetky veky! Prijmi moju dušu“ – odrazu zastal, tíško, ľahučko tri razy dýchol a bol koniec jeho šťastnému životu. Všetci prítomní boli sme až do sĺz dojatí nad takou krásnou smrťou! A ako som sa to od p. farára dozvedel, ten starký ozaj tak žil, ako opravdivý kresťan katolík. Najmä sa však vyznačoval neobyčajnou horlivosťou v uctievaní Božského Srdca Ježišovho! Tomu Srdcu verne slúžil a ono mu dožičilo i šťastný život i tak milú, blaženú smrť.

zdroj: modlitba.sk