Zakladateľ mníšskeho rádu Kartuziánov, najprísnejšej rehole v Cirkvi.

Sv. Bruno sa narodil okolo roku 1035 v nábožnej šľachtickej rodine Hartenfaust v Kolíne nad Rýnom. Už ako chlapec pôsobil nezvyčajným dojmom – nezaujímali ho detské hry, nehrával sa s inými deťmi. Od malička bol veľmi nábožný, láskavý, slušne sa správal. Študoval v rodnom meste, neskôr v Remeši a v Tours, kde navštevoval filozofiu pod vedením učiteľa Berengára. Bol veľmi usilovný, získal hlboké a dôkladné vedomosti. Dosiahol doktorát z teológie.

V roku 1057 ho remešský arcibiskup Gervaz poveril správou školy, v ktorej predtým Bruno študoval. Arcibiskup mu udelil aj kanóniu pri chráme a neskôr ho ustanovil za správcu arcibiskupského konzistória. Správcom školy zostal až do roku 1075. Mnoho študentov nielenže vyštudovalo počas jeho pôsobenia, ale sa aj zdokonalilo v kresťanských čnostiach. Po smrti arcibiskupa sa stal vďaka podplateniu kráľovských radcov biskupom Manasses, ktorý žil pohoršlivým životom. Keď ho Bruno – ako jediný odvážlivec – napomenul za jeho výstredný život, Manasses ho zbavil úradu i všetkých príjmov. Keďže Bruno už dávnejšie rozmýšľal, že sa utiahne do samoty, prišlo mu to vhod. Hoci o dva roky neskôr nehodného arcibiskupa zosadili a Bruna volali späť, on sa nevrátil.

So svojimi šiestimi druhmi odišli do Grenobla. Tamojší biskup, sv. Hugo, ktorý bol jeho žiakom, ich láskavo prijal a na Brunovu prosbu im poskytol pustý, neprístupný pozemok vo vrchoch Chartreuse (latinsky Cartusia). Bolo to asi 24 km na sever od Grenobla. Do užívania im dal aj okolité lesy. Spoločníci si tam postavili kaplnku a okolo nej osamelé chyžky – pustovne a žili podľa spôsobu niekdajších eremitov v Egypte a Svätej zemi. Ráno a poobede sa schádzali v kaplnke na bohoslužbách. Po modlitbách šli pracovať. Mäso nikdy nejedli. Počas pôstu jedli iba raz za deň. Jedlo si pripravoval každý sám. Odev mali hrubý a drsný. Rozprávali sa len raz do týždňa (v nedeľu). Ženy do ich areálu nemali prístup. Hoci žili takýmto prísnym a odriekavým životom, veľa mladých mužov prichádzalo a prosilo o prijatie. Sám biskup Hugo k nim rád chodieval a najradšej by sa tam natrvalo usadil. Bruno ako predstavený však dbal na to, aby to nikto so skutkami sebazapierania nepreháňal.

Po šiestich rokoch Bruno a jeho spoločníci premenili divokú pustatinu na krásne a prekvitajúce miesto. V roku 1088 sa stal pápežom Urban II., vlastným menom Odo de Chatillon, bývalý Brunov žiak. Ten povolal Bruna do Ríma, aby mu pomáhal v správe Cirkvi. Bruno s ťažkým srdcom opúšťal svoju milovanú samotu, ale nasledujúceho roku sa z poslušnosti vydal s niekoľkými bratmi na cestu. Pápež ubytoval mníchov vo svojom paláci. V hlučnom meste si však nezvykli, a tak sa mnísi vrátili späť do Kartúzy. Bruno zostal sám a cítil, že mu chýba samota. V tom čase pápež musel z Ríma ujsť pred cisárom Henrichom IV. a protipápežom Klementom. Vtedy ho Bruno požiadal o uvoľnenie zo služby. Pápež mu vyhovel s podmienkou, že neodíde do Francúzska, ale zostane v Taliansku, aby bol nablízku. Sicílsky veľmož Roger daroval Brunovi pustý kraj La Torra v Kalábrii. V roku 1094 tam Bruno zriadil mníšsku osadu Panny Márie podľa vzoru Kartúzy.

V roku 1099 zriadil ďalšiu družinu mníchov sv. Štefana s miernejšími pravidlami. V tom istom roku ho navštívil Landuin, jeho nástupca v Kartúze. Bruno napísal svojim mníchom dojímavý list, ktorý poslal po Landuinovi. Mníchov povzbudzoval, aby vytrvali a boli dôslední v zachovávaní pravidiel. V La Torre napísal mnoho spisov a výklady Svätého Písma. V roku 1100 ochorel. Cítil, že sa blíži koniec. Svojich nasledovníkov napomínal k svedomitému životu. Keď sa priblížila posledná hodina, povolal si k posteli mníchov, vyznal sa zo svojich hriechov, pomodlil sa a vyznal vieru. Potom zomrel. Stalo sa to 6. októbra 1101 v La Torre.

Jeho telo pochovali na cintoríne pustovne sv. Štefana. V roku 1513 ho našli neporušené a preniesli ho do La Torry, kde je dodnes. Bruno síce nebol vyhlásený za svätého oficiálne, ale pápež Lev X. v roku 1514 povolil kartuziánom úctu k nemu a pápež Gregor XV. v roku 1623 rozšíril úctu k nemu na celú Cirkev. Zvláštnosťou je, že Bruno nikdy nenapísal pravidlá pre rád. Napísal ich až jeho piaty nástupca Guigo – tzv. „zvyklosti” – Consuatudines Cartusiae (1121 – 1127), ktoré sa stali základom pre regulu schválenú pápežom Inocentom II. (1133). V nej sú špecifiká kartuziánskej spirituality: vyvážený rytmus života, modlitby, práce a učenia; klauzúra, cela, askéza, chudoba, meditácia ako metóda duchovného rozlišovania.

Kartuziánsky rád

Je najprísnejším rádom v Cirkvi. Život v samote – v kláštornej cele, umožňoval najlepší tréning duchovnej formácie a životnej filozofie – návratu do raja. Preto kartuziáni pomenovali Rajom naše, aj mnohé iné miesta v Európe (Slovenský raj). Kartuziáni kladú dôraz na význam kníh, keďže nemôžu kázať ústami. Boli kopistami, iluminátormi, kníhviazačmi a milovníkmi kníh, čím rehoľa značnou mierou prispela ku kultúrnemu obrazu Európy. Vďaka uzavretosti od priameho vplyvu v cirkevnej politike sa v priebehu storočí stala vzorom kláštorného života. Pápež Inocent XI. charakterizoval rehoľu po 600 rokoch pôsobenia, vykazujúcu vyše 200 kláštorov, slovami: „Carthusia nunquam reformata, quia nunquam deformata.” (Kartúza nebola reformovaná, lebo nebola nikdy deformovaná).

Na Slovensku boli v minulosti dva kartuziánske kláštory – na Skale útočišťa – Lapis Refugii; dnes Kláštorisko pri Letanovciach v Slovenskom raji; (založený v roku 1299) a v Červenom Kláštore na Dunajci (založený v roku 1319). Väčšina kláštorov bola v priebehu novoveku zrušená, alebo zanikla. Rád dnes vykazuje 24 kláštorov (z nich 6 ženských) v Európe a dva novozaložené v Brazílii a USA (jediný Slovák, prešovský rodák M. Tobiáš bol 02. 08. 1993 vysvätený za kňaza v kartúze Arlington-Vermont v USA).