Dnešný deň sa sv. otec Lev XIV. dožíva 70 rokov. Pozrieme sa krátko na zaujímavosti z jeho života.

Lev XIV., rodným menom Robert Francis Prevost, sa narodil 14. septembra 1955 v Chicagu. Vyrastal v zbožnej katolíckej rodine na predmestí Doltonu a s rodičmi a dvoma bratmi pravidelne chodil do kostola.

Pápež je členom Rádu svätého Augustína (Ordo Sancti Augustini), ktorého počiatky siahajú do 13. storočia a ktorý sa inšpiroval učením Augustína z Hippo. Prvé rehoľné sľuby zložil v roku 1978, za kňaza bol vysvätený v roku 1982.

V rámci rádu vypracoval na vedúce pozície: V roku 1999 sa stal provinciálnym predstaveným augustiniánov v oblasti Chicaga a v roku 2001 bol zvolený za generálneho predstaveného augustiniánskeho rádu. Celosvetovým predstaveným rádu bol dve funkčné obdobia (2001 – 2013). Vďaka tejto minulosti je Lev XIV. prvým augustiniánskym rehoľníkom, ktorý bol v modernej dobe zvolený za pápeža. (Z tohto rádu pochádzal aj Martin Luther – reformátor; začal svoj rehoľný život ako augustiniánsky rehoľník.)

Je veľmi vzdelaný a ovláda viacero jazykov.

Pápež má pôsobivý akademický životopis. Po získaní bakalárskeho titulu z matematiky na Villanovskej univerzite v roku 1977 pokračoval v rámci seminárnej formácie získaním titulu magister teológie (MDiv) v Chicagu. Vo veku 27 rokov ho jeho rád poslal na ďalšie štúdium do Ríma, kde získal doktorát z kánonického práva na Pápežskej univerzite svätého Tomáša Akvinského (známej aj ako Angelicum).

Hovorí plynule viacerými jazykmi (vrátane angličtiny, španielčiny a taliančiny) a počas svojho pôsobenia v seminári v Peru vyučoval rôzne predmety od kanonického práva až po patristiku (štúdium cirkevných otcov).

Pápež František sa zaslúžil o jeho vzostup.

Lev XIV. vďačí za veľkú časť svojej kariéry pápežovi Františkovi, pod ktorým v posledných rokoch slúžil. František si najprv vybral Prevosta, aby mu pomohol viesť cirkev v Peru. Potom koncom roka 2014 vymenoval Prevosta za apoštolského administrátora (a čoskoro potom aj za biskupa) v Chiclayo.

Neskôr, keď František spoznal Prevostove schopnosti, povolal ho do Ríma. Začiatkom roka 2023 František ho za prefekta Dikastéria pre biskupov, vatikánskeho úradu, ktorý preveruje a dohliada na menovanie katolíckych biskupov na celom svete. Prevost sa zároveň stal predsedom Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, vďaka čomu je v úzkom kontakte s cirkvou v Amerike. František tiež ho prijal  do kolégia kardinálov v roku 2023.

Jeho zvolenie za pápeža prelomilo staré tabu.

Po stáročia existovala neochota zvoliť pápeža zo Spojených štátov vzhľadom na postavenie Ameriky ako svetovej superveľmoci. Mnohí sa obávali, že pápež narodený v Spojených štátoch by mohol byť vnímaný ako príliš politicky prepojený s dominantným národom.

Prevostov jedinečný pôvod pomohol tieto obavy rozptýliť: Hoci pochádzal z Ameriky, väčšinu svojej kariéry prežil v zahraničí a mal dokonca dvojaké občianstvo, čo zvýraznilo jeho medzinárodný rozhľad.

Vybral si meno Lev XIV.

Prvým činom nového pápeža po jeho zvolení je výber nového mena. Toto meno, Lev, nepoužil pápež už viac ako 120 rokov, keď posledný pápež Lev (Lev XIII.) zomrel v roku 1903. Výberom tohto mena môže nový pápež naznačiť obdiv k svojim menovcom.

Pápež Lev XIII. sa napríklad spomína pre svoju intelektuálnu prísnosť a sociálne učenie a pápež Lev I. („Lev Veľký“) bol obhajcom ortodoxie v ranej cirkvi a zručným vyjednávačom (jeho pontifikát zahŕňal slávne stretnutie s Attilom Hunom, na ktorom ho Lev odhovoril od útoku na Rím).

Je vnímaný ako konzervatívny v doktríne.

Vatikánski pozorovatelia vo všeobecnosti označujú Leva XIV. za umierneného alebo centristu v katolíckej hierarchii. V doktrinálnych a morálnych otázkach sa pápež prikláňa k tradičnejšej strane. Napríklad sa postavil proti návrhom na vysvätenie žien za diakonky, čím sa priklonil k praxi Katolíckej cirkvi, ktorá má výlučne mužský klérus. Podobne sa od neho očakáva, že bude presadzovať konkrétne katolícke doktríny, ako je napríklad úcta k Panne Márii. Môže byť zástancom reforiem v oblasti riadenia cirkvi alebo práce s verejnosťou (podporil Františkov krok začleniť ženy do niektorých rozhodovacích orgánov Vatikánu), ale nepovažuje sa za doktrinálneho inovátora.

Má vzťah k športu

Pápež ešte ako kardinál pravidelne navštevoval posilňovňu a je v dobrej fyzickej kondícii. Počas jubilea športu v Ríme povedal: „šport nám môže pomôcť stretnúť sa s Bohom Trojicou – pretože si vyžaduje pohyb ja k ty, pohyb navonok, ale predovšetkým vnútri. Bez toho sa zredukuje len na sterilnú súťaž egoizmov.“

V športe totiž nejde len o „podanie fyzického výkonu – hoci aj mimoriadneho – ale o darovanie seba samého, o to, že ´sa hráme´. Znamená to darovať sa pre druhých – pre vlastný rast, pre fanúšikov, pre svojich blízkych, pre trénerov, spolupracovníkov, pre divákov, ba aj pre súperov – a ak je niekto naozaj športovec, toto platí aj nezávisle od výsledku.“

Uprostred záplavy individualizmu a osamelosti prispieva kolektívny šport k budovaniu spoločenstva. Vo svete, kde technológie často vzďaľujú blízkych, podporuje šport „zmysel pre telo, priestor, námahu, reálny čas. Tým pomáha – proti pokušeniu utiecť do virtuálnych svetov – udržiavať zdravý kontakt s prírodou a konkrétnym životom, ktorý je jediným miestom, kde sa uskutočňuje láska,“ za dôležitý benefit označil, že šport nás učí prehrávať. A to je v konkurenčnej spoločnosti silných víťazov dôležitým kontrastom.