Narodila sa 2. januára 1873 v Alençon vo Francúzsku. Pochádzala z deviatich detí, ona bola najmladšia. Štyria bratia zomreli ako deti. Všetkých päť sestier vstúpilo do kláštora. Celá rodina žila veľmi zbožným životom. Matka Zélia zomrela už roku 1877. Otec Ľudovít sa potom vzorne staral o svoje dcérky.

Terezkinu výchovu zveril najstaršej dcére Paulíne, ktorá bola od nej o dvanásť rokov staršia. Napriek svojmu mladému veku mala obdivuhodnú vychovávateľskú metódu. Vôbec sestru nerozmaznávala, hoci ju mala veľmi rada. Vždy sa snažila o jednotu so svojím otcom, ktorý ju tiež podporoval. Paulína roku 1882 vstúpila do karmelitánskeho kláštora.

Terezka sa v tom čase usilovala byť vzornou kresťankou. Veľmi zbožne sa pripravovala na prvé sv. prijímanie. Počas troch mesiacov si poznačila do svojho denníka 818 obetí a 2773 dobrých skutkov. Na jej modlitby sa obrátil jeden na smrť odsúdený zločinec. Bola nesmierne šťastná. Hoci mala iba štrnásť a pol roka, chcela nasledovať svoje sestry Paulínu a Máriu do karmelitánskeho kláštora. O povolenie žiadala aj pápeža Leva XIII. O niekoľko týždňov po návšteve Ríma dostala správu, že jej biskup povoľuje vstup do karmelitánskeho kláštora.

Život v kláštore nebol ľahký. Posteľ sa skladala z troch dosák a slamníka. Mäso mohli jesť iba chorí. Predpísané boli pôsty a mlčanie. Terézia to však s radosťou prijímala. Pred obliečkou mala každá postulantka uviesť, prečo vstúpila do kláštora. Terézia povedala: „Prišla som, aby som zachraňovala duše a najmä aby som sa modlila za kňazov.“ Aj keď mala iba pätnásť rokov, v kláštore ju nemaznali, naopak, predstavení akoby skúšali jej vieru. Bolo to pre ňu ťažké, ale statočne to znášala. 8. septembra 1890 zložila večné sľuby ako Terézia od Dieťaťa Ježiš a od Najsvätejšej Tváre. Túžila ísť do misií do Vietnamu, no chatrné zdravie jej to nedovolilo. Roku 1894 jej zomrel otec. Jej rodná sestra Celina vstúpila takisto do Karmelu a ďalšia sestra Leonia do kláštora Navštívenia Panny Márie.

Začiatkom roka 1895 na rozkaz predstavenej matky Agnesy (jej vlastnej sestry Paulíny) začala písať Terézia svoj životopis, ktorý nazvala Dejiny duše. Tam napísala pamätné slová: „Mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne, ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna.“ Svojej sestre napísala: „Ak sa chceš stať svätou, nemaj iný cieľ, ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach!“ Ona sama bola v tom vzorom. Trpezlivo znášala dennodenné šuchotanie a vyrušovanie istej sestry, ktorá sedela vedľa nej v kaplnke alebo pri praní s pokojom zniesla striekanie špinavej vody do tváre, ktoré spôsobila iná sestra.

Mnoho si vytrpela kvôli chudobnej strave, mala veľké žalúdočné bolesti. Trpela aj kvôli krutej zime, pretože v kláštore sa vôbec nekúrilo. Nikdy sa však nesťažovala, iba na smrteľnej posteli o tom povedala predstavenej. Dostala tuberkulózu. Vykašliavala krv. Zomrela 30. septembra 1897 ako dvadsaťštyri ročná.

Ako predpovedala, spustila z neba „dážď ruží“. V roku 1923 ju pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. 14. decembra ju spolu so sv. Františkom Xaverským vyhlásil za hlavnú patrónku misií, hoci v nich nikdy nebola a ani nepracovala. Dňa 19. októbra 1997 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi, hoci okrem vlastného životopisu a niekoľkých úvah a básní nenapísala nič teologicky dôležité.

V nedeľu, 15. októbra 2023, bola zverejnená Apoštolská exhortácia pápeža Františka „C’est la Confiance“ („Je to dôvera“), ktorá je venovaná sv. Terézii od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre pri príležitosti 150 rokov od jej narodenia v Alençon vo Francúzsku.

Cesta dôvery a lásky

Pápež František píše o jadre spirituality Terezky, tej „malej cesty“, ktorá je tiež známa ako cesta duchovného detstva. Sv. Terézia napísala: „Výťah, ktorý ma musí vyviezť do neba, je tvoja náruč, Ježišu! A na to som nepotrebovala vyrásť, ale skôr som musela ostať malá a stávať sa ňou stále viac“ (16). To, čo sa počíta, je Božie pôsobenie, milosť, nie osobné zásluhy, pretože to je Pán, kto posväcuje. „Je teda nanajvýš vhodné, aby sme úprimne dôverovali nie sebe, ale nekonečnému milosrdenstvu Boha, ktorý nás bezpodmienečne miluje a všetko nám už daroval v kríži Ježiša Krista. Z tohto dôvodu Terézia nikdy nepoužíva výraz, ktorý bol v jej dobe dosť bežný, ,stanem sa svätou‘“ (20).

Oddanosť Otcovi

V našom živote sme podľa pápeža Františka „napádaní strachom, túžbou po ľudskej istote, potrebou mať všetko pod kontrolou“ (23). Dôvera, a teda odovzdanie sa Bohu, ktoré Terézia podporuje, „nás oslobodzuje od posadnutého kalkulovania, neustálych obáv o budúcnosť a strachu, ktorý nás oberá o pokoj. (…) Keď sme v rukách Otca, ktorý nás bezpodmienečne miluje,“ pokračuje pápež František, „bude to tak bez ohľadu na to, čo sa stane; budeme schopní preniesť sa cez to, čo nás môže postihnúť, a tak či onak sa v našom živote naplní jeho plán lásky a plnosti“ (24).

Skúška viery a dôvery v milosrdenstvo

Duchovný život mladej karmelitánky sa nezaobišiel bez skúšok a zápasov. Najmä v poslednom období svojho života zažila „veľkú skúšku viery“ (25). V tom čase bol na vzostupe ateizmus a ona sa cítila byť „sestrou ateistov“ (26) a často sa za nich modlila. Verila v nekonečné Božie milosrdenstvo a v Ježišovo konečné víťazstvo nad zlom: jej dôvera jej vyniesla milosť obrátiť niekoľkonásobného vraha na šibenici.

Všetko v Bohu je láska, dokonca aj spravodlivosť. „Toto je jeden z najvznešenejších Teréziiných pohľadov a jeden z jej hlavných prínosov pre celý Boží ľud. Mimoriadnym spôsobom skúmala hlbiny Božieho milosrdenstva a čerpala z nich svetlo svojej bezhraničnej nádeje,“ (27) dodáva Svätý Otec.