Dátum svätorečenia bl. Carla Acutisa a Piera Giorgia Frassatiho bol netrpezlivo očakávaný, vzhľadom na obrovskú úctu, ktorú si obaja laici a patróni mladých získavajú na celom svete, ale aj vzhľadom na rôzne zmeny v kalendári v dôsledku smrti pápeža Františka 21. apríla. Dátum ich kanonizácie je 7. september 2025.

Sympaťák v športovej košeli, s horolezeckým čakanom v ruke uprostred Alpských štítov, s fajkou v ústach. Aj to je výstižný obraz Pier Giorgia Frassatiho. Prirodzený, veselý mladík s úprimnou vierou, ktorý svoj život zasvätil službe chudobným. Jeho sestra Luciana to vyjadrila slovami: „Všetko, čo mal vo vrecku, bolo pre druhých; rovnako ako to, čo mal v srdci.“

Pier Giorgio Frassati sa narodil 6. apríla 1901 v Turíne. Jeho otec Alfredo Frassati, senátor, veľvyslanec v Berlíne a zakladateľ denníka La Stampa. Matka Adelaide Ametisová pochádzajúca z bohatej rodiny bola maliarkou. Napriek podobnej povahe s manželom často medzi nimi panovali nezhody a dusná atmosféra. A tak jeho jediná mladšia sestra Luciana, bola v mnohých situáciách jeho jediným spojencom. Táto nerozlučná dvojica sa po prvý krát v živote musela odlúčiť až v roku 1913 kvôli tomu, že malý Pier Giorgio prepadol z latinčiny. A to mal potom doma čo vysvetľovať…

V rodine sa mu dostalo len málo kresťanskej výchovy. Nenachádzal tu skoro žiadne povzbudenia, či podnety pre svoju vieru. Každodenné sväté prijímanie, po ktorom Pier Giorgio tak túžil, bolo považované za prehnaný zvyk ženičiek.

Giorgia mnohí poznali ako študenta, ktorý nevedel povedať nie, keď ho niekto prosil o pomoc, ako človeka pokojnej povahy, neobyčajne srdečného a úprimného. Veselosť, čistota, pokora a viera. To boli vzácne prvky jeho krásnej duše. 

Jeho veľkou láskou boli chudobní. Chodil z jednej chatrče do druhej a rozdával všetko, čo mal. Stalo sa, že sa vrátil bez svojho kabáta, lebo aj ten daroval. Keď poobede prišiel behom domou, vlial do seba kávu a utekal do nemocnice, aby sa nakoniec vrátil až večer; unavený, ale spokojný. Nežil pre seba; narodil sa, aby sa daroval.

Laura Hidalgová, jediné dievča, voči ktorému prechovával zvláštnu náklonnosť bola sirotou. Tento cit lásky k dievčaťu však ostal iba v jeho srdci, a prinášal ho ako obetu za svojich rodičov, ktorí boli na pokraji manželskej rozluky. Nechcel zničiť jednu rodinu, aby si založil druhú.

Silu k apoštolátu nachádzal v modlitbe, ktorá sa pre neho stála pevným bodom denného programu. Nočné adorácie, či modlitba svätého ruženca boli preň tak samozrejmé, ako jeho obľúbené výstupy na hory. On sám o tom hovorí: „Sýťte sa anjelským Chlebom a nájdete v ňom silu bojovať proti vášňam a proti všetkým protivenstvám… Sám neurobíš nič. Ale ak stredobodom tvojho konania bude Boh, dosiahneš svoj cieľ.“

Jeho láska k horám bola znakom silnej vôle, znakom túžby po duchovnom výstupe, po sebaovládaní. Túžbou po výstupe k výšinám – kde túžil kontemplovať veľkosť Stvoriteľa. Raz sa ho ktosi pýtal: „Si bledý Giorgio, čo sa deje?“ „Chýbajú mi hory..“ odpovedal.

Pri návšteve chorých sa jedného dňa nakazil detskou obrnou. Jeho silné a pevné zdravie podťala choroba nevinných, choroba detí. Tam, kde objavil svoje najvyššie ľudské poslanie, našiel aj zavŕšenie svojej pozemskej púte. Zomrel v Turíne, 4. júla 1925. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. 20. mája 1990.

***

Carlo Acutis sa narodil v Londýne 3. mája 1991, rodičom Andreovi Acutisovi a Antonii Salzano. Jeho rodičia v Londýne pracovali, ale krátko po narodení Carla sa presťahovali do Milána. Carlo sa rád modlieval ruženec, týždenne sa spovedal a pred každou sv. omšou sa modlil pred svätostánkom. Vedelo sa o ňom, že má veľký záujem o počítače. Školské roky prežil v Miláne pod vedením jezuitov v Inštitúte Leva XIII. Za vzor mu slúžili sv. František z Assisi, sv. František a Hyacinta, sv. Dominik Savio, sv. Alojz Gonzaga, sv. Tarzícius a sv. Bernadeta.

Krátky život Carla ukončila leukémia v nemocnici San Gerardo v Monze, 12. októbra 2006. Bol to obyčajný chalan – taký, ako všetci okolo neho. Študoval v poslednom ročníku lýcea Leva XIII. v Miláne, spravovaného otcami jezuitmi. Mal priateľov, zbožňoval počítače, programoval na vysokej úrovni, vytváral webové stránky a denne sa venoval strihu videa. Ale Carlo bol zároveň chlapcom, v ktorom sa naplno prejavovala Božia milosť. Modlieval sa ruženec a denne chodil na svätú omšu, prinášal obety. On, syn zámožnej dcéry, sa staral o tých, ktorí ostali bez strechy nad hlavou a núdznych, ktorých stretával na svojich cestách.

Často chodieval adorovať Krista v Oltárnej sviatosti. Svedkom jeho vzťahu k Eucharistii je aj živé svedectvo – výstava eucharistických zázrakov, ktorú pripravil a sprístupnil sa stretla s úspechom doma i v zahraničí. Odkedy vo svojich siedmich rokoch prvýkrát prijal Krista, nevynechal svätú omšu. Madona bola jeho veľkou orodovníčkou, a nezabúdal teda ani na modlitbu ruženca. Moderný život a Carlova aktuálnosť sa dokonale spojili s jeho hlbokým eucharistickým životom a mariánskou úctou. Isto i to z neho robilo špeciálneho a všetkými obľúbeného mladého muža. „Zvesť o jeho svätosti sa tajomným spôsobom rýchlo rozšírila do celého sveta,“ vyjadril sa Mons. Ennio Apeciti, zodpovedný za Úrad pre kauzy svätých Milánskej arcidiecézy. „V jeho živote sa udialo niečo veľké, pred čím sa sám skláňam.“

Carlo bol tak zanietený pre informatiku, že jeho priatelia, ba dokonca i dospelí inžinieri, ho považovali za génia. V úžase a nechápavo pozerali na to, ako rozumie tajomstvám, ktoré mali byť odhalené len tým, čo študovali informatiku. Jeho záujmovou oblasťou nebolo len programovanie, ale aj strih filmu, tvorba web stránok, správa rôznych malých novinových webov, dobrovoľná pomoc núdznym, či aktivity s deťmi alebo staršími. Sám hovorieval, že naším kompasom má byť Božie slovo, ku ktorému sa máme neustále vracať. Ale na to, aby sme dosiahli tak vysokú métu, akou je nebo, potrebujeme aj špeciálne prostriedky – sviatosti a modlitbu. Carlo spravil Eucharistiu centrom svojho života. Nazýval ju „diaľnicou do neba“.

Tento mladík sám bol tajomstvom Milánskej diecézy. Ešte pred smrťou obetoval svoje utrpenie za pápeža a celú Cirkev. Už krátko po jeho smrti sa začali ozývať hlasy za jeho blahorečenie. 13. mája 2013 sa začal proces jeho blahorečenia. Mnohí si ho zapamätali tým, že dokumentoval Eucharistické zázraky z celého sveta a publikoval ich na webovej stránke, ktorú sám vytvoril v mesiacoch pred smrťou. Blahorečený bol 10. októbra 2020 v Assisi.

„Našou métou nemá byť koniec, ale večnosť. Večnosť je naša vlasť. Už od počiatku sme v nebi očakávaní. Všetci sa rodia ako originál, ale mnohí zomierajú ako fotokópie.“ (C. Akutis)