Lateránska bazilika patrí medzi štyri hlavné baziliky Cirkvi. Nachádza sa na Lateránskom námestí v Ríme vedľa Lateránskeho paláca. Pôvod mena Laterani siaha až do čias okolo narodenia Krista. Vtedy Lateránsky palác patril rodu Laterani. Jej posledného potomka dal zavraždiť cisár Nero. Palác sa potom stal majetkom cisára. Keď nastúpil na cisársky trón Konštantín Veľký, daroval celý palác pápežovi Silvestrovi I. Vtedy sa stal sídlom pápežov a zostal ním takmer tisíc rokov. No v roku 1308 vyhorel, a tak sa pápež presťahoval do Vatikánskeho paláca. Zrúcaniny vyhoreného paláca dal odstrániť pápež Sixtus V. v roku 1586. Po odstránení ruín vystavali nový, terajší palác, ktorý však je oveľa menší. No pápeži už ostali bývať vo Vatikáne. Na rozkaz pápeža Jána XXIII. tam zriadili rímsky vikariát; Lateránsky palác sa tak stal sídlom rímskeho biskupstva. Sídli tam biskup (kardinál), ktorý zastupuje Sv. Otca vo vedení rímskej diecézy.

Lateránska bazilika je prvou zo všetkých rímskych bazilík. Niekedy sa zvykne nazývať aj „matkou všetkých kostolov“. Ďalšie baziliky sú: Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, Bazilika sv. Pavla na Ostijskej ceste (fuori le mura – za múrmi mesta) a Bazilika Santa Maria Maggiore. Lateránska bazilika bola pôvodne zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Až neskôr k tomuto patrocíniu pridali aj sv. Jána, apoštola, a sv. Jána Krstiteľa. Pôvodne to bol päťloďový kostol, ktorý bol vystavaný za čias pápeža Miltiada v rokoch 310-314. No tento chrám bol viackrát zničený – Vandalmi v 5. storočí, zemetrasením v 9. storočí a požiarom v 17. storočí.

Terajší chrám pochádza zo 17. storočia. Vtedy pápež Inocent X. poveril slávneho architekta Borrominiho, aby baziliku od základov obnovil. Priečelie chrámu pochádza z roku 1735 a apsida z roku 1885. Hlavné priečelie postavil z travertínu Alexander Galilei. Na vrchnom zábradlí je pätnásť sôch, ktoré predstavujú Krista, sv. Jána, apoštola, sv. Jána Krstiteľa a cirkevných učiteľov. Do baziliky vedie päť brán, z ktorých jedna je tzv. Porta sancta (Svätá brána), ktorá sa otvára iba počas milostivých (jubilejných) rokov. Bazilika je dlhá 130 metrov, má aj v súčasnosti päť lodí. Vnútorné zariadenie a výzdoba je veľmi bohatá, keďže bola vytváraná počas stáročí.

Pred bazilikou sa nachádza socha sv. Františka Assiského (z r. 1927), ktorý dvíha ruky k Lateránu. Toto gesto pripomína stretnutie Františka s pápežom Inocentom III., ktorý ho videl predtým vo sne, ako zachraňuje praskajúcu Lateránsku baziliku, ktorá bola vtedy ešte pápežským chrámom a vo sne predstavovala celú Cirkev.

V bazilike sa v priebehu dejín konali mnohé synody a aj päť všeobecných cirkevných snemov (koncilov). V roku 1929 tu bola podpísaná tzv. Lateránska zmluva – dohoda medzi Vatikánskym štátom a Talianskom. Lateránska bazilika je teda hlboko zapísaná v dejinách Cirkvi ako miesto konania mnohých udalostí, spojených s cirkevným i svetským životom. Výročie jej posvätenia bolo sprvu záležitosťou len rímskej diecézy, až neskôr sa rozšírilo na celú Cirkev.

V homílii, ktorú predniesol pápež František na sviatok Lateránskej baziliky v roku 2017, uviedol tri momenty: „Budovať Cirkev, udržiavať Cirkev a očisťovať Cirkev. Na úvod sa pápež František zamyslel nad povinnosťou „budovať Cirkev“.

Položil si rečnícku otázku: „Čo je základom Cirkvi?“ „Je to Ježiš Kristus“ – povedal pápež a pokračoval: „On je uholným (kľúčovým) kameňom tejto stavby. Bez Ježiša Krista niet Cirkvi. Prečo? Pretože niet základu. Ak sa buduje nejaký kostol bez základov, čo sa stane? Zrúti sa. Všetko sa zrúti. Ak nie je v Cirkvi živý Ježiš Kristus, zrúti sa.“ Ďalšia otázka Svätého Otca znela: „A čím sme my?“ Pápež ponúkol túto odpoveď: „Sme živé kamene.“ Tieto kamene nie sú rovnaké, každý je iný, pretože „toto je bohatstvo Cirkvi. Každý z nás buduje podľa daru, ktorý dostal od Boha. Nemôžeme si predstavovať Cirkev ako uniformnú – toto nie je Cirkev“.

Pri druhom bode – „udržiavať Cirkev“ – pápež poukázal na potrebu byť si vedomými Božieho Ducha, ktorý prebýva v nás: „Koľkí kresťania dnes vedia, kto je Ježiš Kristus, vedia, kto je Otec, pretože sa modlia Otčenáš, ale keď im povieš o Duchu Svätom, reagujú: ‚Áno, áno, to je tá holubica.´ Holubica – a pri tomto skončia. Ale Duch Svätý je život Cirkvi, je to tvoj život, môj život. My sme chrámom Ducha Svätého a musíme si uchovávať Ducha Svätého. Dokonca sv. Pavol radí kresťanom, aby ‚nezarmucovali Ducha Svätého’. To znamená, aby sa ich správanie nepriečilo harmónii, ktorú Duch Svätý tvorí v nás a v Cirkvi. On je harmónia, on vytvára harmóniu tejto stavby.“

Do tretice sa Svätý Otec vo svojom príhovore dotkol požiadavky „očisťovať Cirkev“, a to počnúc od nás samých: „My sme všetci hriešnici. Všetci. Ak ním niekto z vás nie je, nech sa prihlási, lebo to by bola pekná kuriozita. Všetci sme hriešni. A preto sa musíme neustále očisťovať. A tiež očisťovať komunitu: diecéznu komunitu, kresťanskú komunitu, komunitu univerzálnej Cirkvi, aby mohla rásť.“

Práve v Lateránskej bazilike pápež Bonifác VIII. v roku 1300 slávnostne otvoril prvý svätý rok v histórii. A v Jubilejnom roku 1423, ktorý sa konal pri príležitosti spomienky na návrat pápežstva do Ríma po avignonskom vyhnanstve, pápež Martin V. prvýkrát otvoril svätú bránu.

Svätú bránu v Lateráne mimoriadne otváral aj Svätý Otec František pri príležitosti Svätého roka milosrdenstva. V homílii 13. decembra 2015 nadviazal na to, že by sme sa mali radovať a vydávať svedectvo o blízkosti a starostlivosti Pána. „Je čas znovuobjaviť Božiu prítomnosť a Otcovu nežnosť.“ Pred prechodom cez svätú bránu vyzval, aby sme si uvedomili, že sme povolaní byť milosrdní ako nebeský Otec. „Radosť z prechodu cez svätú bránu sprevádza záväzok svedčiť o láske, ktorá prevyšuje spravodlivosť; o láske, ktorá nepozná hranice. Za túto nekonečnú lásku sme zodpovední napriek našim rozporom.“