Gréckokatolícka cirkev si tento sviatok pripomína v tento deň pod názvom Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny. Podľa tradície z poapoštolského obdobia Panna Mária nezomrela pre chorobu alebo starobu, ale usnula túžbou po svojom Synovi, túžbou po nebi. Jej hrob našli prázdny.

Tradícia uchovala miesto tohoto hrobu v Jeruzaleme na úpätí Olivovej hory neďaleko Getsemanskej záhrady. Panna Mária bola po zavŕšení pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy. Tento sviatok má korene v starej apoštolskej tradícii, podľa ktorej sa Mária po Turícach živo zúčastňovala na živote prvej kresťanskej komunity v Jeruzaleme. Podľa Pánovho želania žila roky svojej staroby pod ochranou apoštola sv. Jána. Posledný záznam o živote Panny Márie je v Skutkoch apoštolov (Sk 1, 14), keď apoštoli a prvé spoločenstvo veriacich spolu so ženami a s Pannou Máriou očakávali prisľúbeného Ducha Svätého. Vo východnej Cirkvi sa sviatok Nanebovzatia Panny Márie slávil už v 6. storočí pod názvom Usnutie Panny Márie. Už prví kresťania vyznávali vieru v Máriino nanebovzatie. Nikdy sa nehovorilo o relikviách, pozostatkoch jej tela.

V Jeruzaleme na vrchu Sion je Chrám Usnutia Panny Márie. Podľa tradície na tomto mieste bol dom, v ktorom žila aj dokončila svoj pozemský život Panna Mária. Cirkevní otcovia nazývajú smrť Bohorodičky usnutím. Pochovaná bola v údolí Cedron a nad jej hrobom stojí Bazilika Nanebovzatia. Hrob je prázdny, otvorený, lebo Mária bola vzatá do neba. Aj keď z pohľadu historikov sa zdá pravdepodobnejšie, že Mária skončila svoju pozemskú púť v Jeruzaleme, predsa aj Efez je v kresťanskej tradícii dodnes vnímaný ako mariánske mesto, ako miesto Máriinho nanebovzatia. Preto sa práve tam v roku 431 konal ekumenický snem, na ktorom bola slávnostne potvrdená pravda viery, že Mária je Bohorodička. Do tohto obdobia spadajú i korene sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Slávil sa ako najväčší mariánsky sviatok tak na Východe, ako aj na Západe. Byzantský cisár Mauritius (588 – 602) ho ustanovil za štátny sviatok v celej svojej ríši na 15. augusta, aby tak zatienil starú orientálnu slávnosť vinobrania, ktorá si uchovávala mnohé pohanské prvky.

Západná cirkev ho slávila najskôr v Galii (dnešné Francúzsko) v 7. storočí, a to 18. januára. Aj vo Vizigótskom kráľovstve (dnešné Španielsko) sa slávil už v 7. storočí, ale 16. augusta. V Ríme ustanovil tento sviatok pápež Sergius I. (687 – 701). Zo začiatku mal titul Natale sanctae Mariae (Narodenie Panny Márie pre nebo), ale už rímske sakramentáre Gelasianum a Gregorianum pochádzajúce zo 6. – 8. storočia ho nazývajú Assumptio beatae Mariae Virginis (Nanebovzatie blahoslavenej Márie Panny). Sergius zaviedol aj slávnostnú sviečkovú procesiu ulicami Ríma v predvečer sviatku, ktorá sa slávnostne končila v starobylej bazilike Santa Maria Maggiore. Sviatok sa slávil s takou úctou a slávnostnosťou, že pápež Mikuláš I. ho vo svojich Inštrukciách Bulharom, dáva na úroveň Vianoc, Veľkej Noci a Turíc.

Ústnu tradíciu viery o nanebovzatí začali čoskoro hlbšie vysvetľovať tak východní, ako aj západní cirkevní otcovia. Gregor, biskup v Tours, už v 6. storočí jasne zdôrazňuje Máriino telesné nanebovzatie. Túto náuku horlivo hlásal i sv. Ján Damascénsky (675 – 749). Odôvodnenie a závery teológov o telesnom nanebovzatí Bohorodičky zhrnul a rozširoval sv. Peter Kanízius (1521 – 1597). Nepretržitá tradícia viery, ako aj liturgická tradícia a súhlasný postoj biskupov celej Cirkvi umožnili pápežovi Piovi XII., aby zaviazal všetkých kresťanov vo svedomí prijať vieru v nanebovzatie Panny Márie. Urobil tak 1. novembra 1950 apoštolskou konštitúciou Munificentissimus Deus (Najštedrejší Boh), ktorou vyhlásil dogmu o Nanebovzatí Panny Márie. V tomto dokumente pápež vysvetlil pojem Nanebovzatie Panny Márie, aby veriaci nemali nejasnosti v chápaní tejto pravdy viery. Pápež vyhlásil: „Nepoškvrnená Bohorodička, vždy Panenská Bohorodička Mária, bola po zavŕšení pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“

Zdroj: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20180813025