Výročie konsekrácie kostola sa liturgicky slávi ako slávnosť a patrí k najdôležitejším dňom života farnosti, príp. komunity. Už Židia každoročne oslavovali výročie posvätenia chrámu. V chrámoch, ktoré boli posvätené v období stredoveku a nepoznáme presný dátum konsekrácie, slávime výročie 26. októbra. Ide aj o náš farský kostol.

Rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša je najstaršou stavebnou pamiatkou v meste a najväčšou ranogotickou stavbou na Liptove. Postavený bol ako farský kostol mimo sídlisk pre obyvateľov niekoľkých susedných dedín: Vrbicu, Okoličné, Ploštín, Palúdzku a Bobrovec.

Prvý písomný údaj o Liptovskom Mikuláši a Liptovskej Ondrašovej je z roku 1286. Hovorí, že obe osady vznikli krátko predtým. Architektonický prieskum, ktorý v roku 1943 vykonal profesor Vojtech Budínsky – Krička, odhalil v priestoroch kostola staroslovanské pohrebisko z 11. – 12. st. a murivo románskeho kostola. Najstaršou časťou kostola je sakristia, existujúca už v 2. pol. 13. st. ako samostatný kostolík. Prvá zmienka o kostole je zo 6. decembra 1293. V roku 1280 – 1300 postavili jednoloďový kostol s predĺženým presbytériom, čím bývalý kostolík prevzal úlohu sakristie. Tento jednoloďový priestor sa ešte pred dokončením stavby rozhodli zväčšiť pristavením bočných lodí. Preto vybúrali murivo pre oblúky na hlavnej lodi a bazilikálnym spôsobom pristavili bočné lode.

Podrobnosti o stavbe kostola nepoznáme, zachovala sa však listina z roku 1268, hovoriaca o tom, že kráľ Belo IV. daroval Mikulášovi, synovi Marka z Liptova štyri poplužia (jedno poplužie = 40 ha) zeme pre kostol a kúriu.  V 15 st. bol kostol rozšírený a zaklenutý, veža bola nadstavená a upravená v neskorogotickom štýle. Zemianska rodina Pongrácovcov vybudovala okolo svojej kúrie a kostola opevnenie, čím sa vytvorila pevnosť známa ako Fortalitium in sancto Nicolao a do priekopy voviedli vodu z Váhu. Pevnosť mala vzdorovať náporu husitov, ale v týchto bojoch bolo Fortalitium i kostol ťažko poškodený, takže ho bolo treba v roku 1464 skoro celkom nanovo vybudovať. Husiti mali kostol vo svojich rukách od roku 1433 do roku 1464 a zaviedli tu aj svoje bratské bohoslužby.

Okolo roku 1500 prežíval kostol svoju obnovu, keď sa na jeho oltároch zaskveli obrazy majstrov zo Spišskej Kapituly. V priebehu 16. – 17. st. bol kostol striedavo v rukách katolíkov a evanjelikov. Evanjelici spravovali kostol takmer celé 17. st. Z najznámejších protestantských kazateľov v mikulášskom kostole pôsobil osem rokov český exulant Juraj Tranovský, autor evanjelického spevníka Cithara sanctorum. V podzemí kostola bol aj pochovaný. Evanjelický farár Samuel Tranovský dal zvýšiť podlahu kostola a taktiež okolie kostola o jeden meter, nakoľko voda stojaca v priekope okolo pevnosti ohrozovala a podmáčala základy kostola. Z toho dôvodu sú dnes stĺpy chrámu bez coklov (päty). Za farára Mathesiusa, o ktorom je zmienka roku 1685, sa dostáva kostol do správy Katolíckej cirkvi.

Roku 1883 kostol vyhorel a utrpel značné škody. Chrám bol obnovený a znovu požehnaný v roku 1885. Počas 1. sv. vojny boli z veže kostola odvezené zvony pre rakúsko-uhorský priemysel. Po vojne boli tieto zvony nahradené novými.

Roku 1940 sa do dejín kostola veľmi významne zapísal Dr. Jozef Kožár, ktorý sa pustil do veľkej rekonštrukcie kostola (1940 – 43) podľa projektu Michala M. Harminca a J. Záchenského. Išlo o veľmi rozsiahlu rekonštrukciu, pri ktorej sa odstránili všetky nánosy minulosti a kostol sa zaskvel vo svojej pôvodnej gotickej podobe. Pri tejto príležitosti boli pristavené aj dve bočné kaplnky. V nich vznikli nové vitrážové okná podľa výtvarných návrhov rodákov Janka Alexyho, Fera Kráľa a Jána Želibského. Janko Alexy okrem toho namaľoval chór a vyhotovil grafiky v bočných kaplnkách. Keramické reliéfy sv. Juraja a erbov liptovských rodím zhotovila Z. Zemanová v roku 1942. Upravené bolo i bezprostredné okolie kostola. Odstránený bol pôvodný opevňovaní múr aj s pristavenými obchodíkmi – kramárnicami.

Pôvodný hlavný oltár zhorel a koncom 18. st. ho nahradili barokovým, tento však začiatkom 20. st. vymenili s oltárom z Liptovského Trnovca. Neogotický retabulový oltár s trojdielnou skriňou a vyrezávaným nadstavcom je z roku 1903. Z hlavného oltára sa zachovali iba maľované pohyblivé oltárne krídla s výjavmi zo života patróna kostola, ktoré pochádzajú z rokov 1500 až 1510: sv. Mikuláš obdarúva dcéry chudobného zemana; zachraňuje troch nevinných mládencov pred sťatím; zneuctenie sochy sv. Mikuláša a sv. Mikuláš tíši búrku na mori. Súčasťou oltára je maľovaná predela a v centrálnej nike umiestnená neskorogotická socha sv. Mikuláša, patróna kostola. Dve vedľajšie sochy nie sú pôvodné. Ide o sochu sv. Štefana a sv. Ladislava.

Oltár Panny Márie sa nachádza na evanjeliovej strane, pochádza z roku 1470, je to neskorogotický krídlový oltár s trojdielnou skriňou, v ktorej strede stojí socha Madony s Ježiškom (Madonna Assumpta s korunou – kráľovná nebies). Okrajové časti vypĺňajú sochy štyroch svätíc: sv. Barbora, sv. Margita, sv. Katarína a sv. Dorota. Na maľbách sú znázornené udalosti zo života Panny Márie: zvestovanie a narodenie, navštívenie a klaňanie sa troch kráľov. Predela tohto oltára predstavuje dvoch anjelov držiacich Veronikinu šatku s Kristovou tvárou.

Bočný krídlový oltár Sviatosti oltárnej sa nachádza na epištolovej strane, pochádza z obdobia okolo roku 1520. Predstavuje v dejinách sakrálneho umenia na Slovensku vzácny prípad: v oltárnej skrini nie je zvyčajná figurálna plastika, ale ako hlavný dekoratívny prvok je tu plasticky zobrazená monštrancia so Sviatosťou oltárnou. Oltár s centrálnou tematickou eucharistie je na Slovensku doteraz známy ako jediné kompletné dielo vo svojej pôvodnej štruktúre. Tabuľové maľby na krídla (z 15. st.) znázorňujú: na pravom vnútornom krídle hore je maľba sv. Michala archanjela s mečom a váhami, na ktorých váži duše, dole je deputácia starých Slovanov odovzdávajúcich pápežovi poslovenčené písmo; na ľavom vnútornom krídle hore je zobrazený sv. Kastalus, dole je sv. Václav a sv. Metod ako vyučujú Slovanov, medzi ktorými sú sv. Ľudmila a Bořivoj.

Súčasťou interiéru je aj kamenná krstiteľnica z 2. polovice 14. storočia s tepaným medeným barokovým vekom zo 17. storočia. Maľby triumfálneho oblúka a klenieb pochádzajú z roku 1903 od akademického maliara Jozefa Hanulu a J. Škovránka. Portál nad hlavných vchodom bol vyhotovený v roku 1945. Vymodeloval ho prof. F. Král a do kameňa vytesal F. Šustek. Zobrazuje žehnajúcu postavu sv. Mikuláša, zakladateľa Mikuláša, syna Marka, ktorému v roku 1268 kráľ Bello IV. dal zem pre kúriu a kostol, ďalej postavu liptovského veľmoža Bogomera, ktorý na Liptove okolo roku 1268 šíril budovateľský ruch a pomáhal mestu.