Takto, drahí bratia a sestry, na začiatku tejto slávnosti diakon zveleboval svetlo zmŕtvychvstalého Krista, symbolizované veľkonočnou sviecou. Z tejto jedinej sviece sme si všetci zapálili svoje svetlá a každý z nás, nesúc plamienok zapálený z toho istého ohňa, rozžiaril túto veľkú baziliku. Je to znak veľkonočného svetla, ktoré nás v Cirkvi spája ako lampy pre svet. Na diakonovo zvolanie sme odpovedali „amen“, čím sme potvrdili svoje rozhodnutie prijať toto poslanie, a o chvíľu zopakujeme svoje „áno“, keď si obnovíme krstné sľuby.

Táto vigília, drahí, je vigíliou plnou svetla, najstaršou v kresťanskej tradícii, nazývanou „matkou všetkých vigílií“. V nej znovu prežívame pamiatku víťazstva Pána života nad smrťou a nad podsvetím. Robíme tak po tom, čo sme v uplynulých dňoch – ako v jedinom veľkom slávení – prešli tajomstvami utrpenia Boha, ktorý sa pre nás stal „mužom bolesti“ (Is 53,3), „opovrhnutým a zavrhnutým ľuďmi“ (tamže), mučeným a ukrižovaným.

Existuje väčšia láska? Existuje dokonalejšia nezištnosť? Zmŕtvychvstalý je ten istý Stvoriteľ vesmíru, ktorý nás na počiatku dejín z ničoho povolal do bytia, a na kríži nám, aby nám ukázal svoju bezhraničnú lásku, daroval život.

Pripomenulo nám to prvé čítanie rozprávaním o počiatkoch. Na začiatku Boh stvoril nebo a zem (porov. Gen 1,1), vyviedol z chaosu kozmos, z neporiadku harmóniu a nám, stvoreným na svoj obraz a podobu, zveril úlohu byť jeho správcami. A aj keď človek hriechom nezodpovedal tomuto plánu, Pán ho neopustil, ale v odpustení mu ešte prekvapujúcejším spôsobom zjavil svoju milosrdnú tvár.

„Posvätné tajomstvo tejto noci“ má teda svoje korene aj tam, kde sa odohralo prvé zlyhanie ľudstva, a rozprestiera sa naprieč stáročiami ako cesta zmierenia a milosti.

Vo všetkých týchto momentoch dejín spásy sme videli, ako Boh na tvrdosť hriechu, ktorý rozdeľuje a zabíja, odpovedá mocou lásky, ktorá spája a vracia život. Spoločne sme ich pripomenuli, prerušujúc rozprávanie žalmami a modlitbami, aby sme si uvedomili, že pre Kristovu Paschu „pochovaní spolu s ním v smrť […] aj my môžeme kráčať v novom živote […] mŕtvi hriechu, ale živí Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6,4-11), zasvätení v krste láske Otca, zjednotení v spoločenstve svätých a z milosti utváraní ako živé kamene pre budovanie jeho kráľovstva (1 Pt 2,4-5).

V tomto svetle čítame aj správu o zmŕtvychvstaní, ktorú sme počuli v Evanjeliu podľa Matúša. Vo veľkonočné ráno sa ženy, prekonávajúc bolesť a strach, vydali na cestu. Chceli ísť k Ježišovmu hrobu. Očakávali, že ho nájdu zapečatený, s veľkým kameňom pri vchode a strážou. Toto je hriech: veľmi ťažká prekážka, ktorá nás uzatvára a oddeľuje od Boha a snaží sa v nás umlčať jeho slová nádeje.

Mária Magdaléna a iná Mária sa však nedali zastrašiť. Išli k hrobu a vďaka ich viere a ich láske sa stali prvými svedkami zmŕtvychvstania. V zemetrasení a v anjelovi sediacom na odvalenom kameni uvideli moc Božej lásky, silnejšej než každá sila zla, schopnej „odvrátiť nenávisť“ a „pokoriť pýchu mocných“. Človek môže zabiť telo, ale život Boha lásky je večný život, ktorý presahuje smrť a nijaký hrob ho nemôže uväzniť. Tak Ukrižovaný kraľoval z kríža, anjel si sadol na kameň a Ježiš sa im zjavil živý so slovami: „Pozdravujem vás!“ (Mt 28,9).

To je dnes, drahí bratia a sestry, aj naše posolstvo svetu: toto je stretnutie, ktoré chceme dosvedčovať slovami viery i skutkami lásky, spievajúc životom „aleluja“, ktoré vyslovujeme perami (sv. Augustín). Tak ako ženy bežali oznámiť radostnú zvesť bratom, aj my chceme dnes v noci vyjsť z tejto baziliky, aby sme všetkým priniesli dobrú správu: Ježiš vstal z mŕtvych a jeho mocou, zmŕtvychvstalí spolu s ním, môžeme aj my budovať nový svet pokoja, jednoty ako „množstvo ľudí a zároveň […] jeden človek, lebo hoci je kresťanov mnoho, Kristus je jeden“ (sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 127,3).

Sestry, bratia, ani dnes nechýbajú hroby, ktoré treba otvoriť, a kamene, ktoré ich uzatvárajú, bývajú často také ťažké a strážené, že sa zdajú nehybné. Niektoré zaťažujú človeka v srdci, ako nedôvera, strach, egoizmus a zatrpknutosť; iné, ktoré z nich vyplývajú, rozbíjajú vzťahy medzi nami, ako vojna, nespravodlivosť a uzatváranie sa národov voči sebe navzájom. Nedajme sa nimi paralyzovať! Mnohí muži a ženy ich v priebehu storočí s Božou pomocou odvalili – neraz s veľkou námahou, niekedy za cenu vlastného života – a priniesli ovocie dobra, z ktorého máme úžitok dodnes. Neboli to nedosiahnuteľní hrdinovia, ale ľudia ako my, ktorí posilnení milosťou Zmŕtvychvstalého mali odvahu hovoriť, ako hovorí apoštol Peter, „Božie slová“ (1 Pt 4,11) a konať „silou, ktorú dáva Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh“ (tamže).

Nech nás pohýna ich príklad a v túto svätú noc prijmime ich rozhodnutie, aby kdekoľvek a vždy vo svete rástli a rozkvitali veľkonočné dary svornosti a pokoja.