Rodným menom Giovanni Battista Enrico Antonio Maria Montini, sa narodil 26. septembra 1897 v Concesiu neďaleko Brescie na severe Talianska. Zomrel 80. ročný, 6. augusta 1978 v Castel Gandolfe, v šestnástom roku pontifikátu.

Pápež Pavol VI. zostane zapísaný v histórii za úlohu, ktorú zohral počas II. vatikánskeho koncilu. Ak je zásluhou pápeža sv. Jána XXIII. jeho vyhlásenie a otvorenie, Pavol VI. ju má v tom, že koncil viedol vpred s istou rukou, rešpektujúc vo všetkom plnú slobodu koncilových otcov, no zároveň ako pápež vhodne zasahoval tam, kde bolo nevyhnutné zasiahnuť. Bol skutočným kormidelníkom koncilu.

Pre Pavla VI. bol dialóg výrazom evanjeliového ducha, ktorý sa snaží priblížiť sa ku všetkým, ktorý sa snaží všetkých pochopiť a nechať sa pochopiť druhými a tak zaviesť istý štýl ľudského spolužitia charakterizovaný vzájomnou otvorenosťou a plným rešpektom v spravodlivosti, v solidarite a v láske. Viedol dialóg aj s tým, kto blúdi, aby nakoniec dospel k pokániu.

Nebol len veľkým pápežom, ktorý vedel robiť odvážne rozhodnutia, aj keď nepopulárne, ale bol aj človekom pravdivej a hlbokej spirituality, ktorá zostane príkladom hodným nasledovania. Základy myslenia a konania Pavla VI. predstavuje pravá spiritualita pozostávajúca z modlitby, meditácie, z bezhraničnej lásky ku Kristovi, k Pane Márii a k Cirkvi. Príťažlivosť, ktorú prechovával k liturgickej modlitbe, ho priviedla k starostlivosti o ňu a k uľahčeniu účasti veriacich na nej, tým, že sa zaslúžil o liturgickú reformu, ktorá nesie jeho meno.

Bol zdanlivo krehkou osobou, fyzicky útlou s neustálymi zdravotnými problémami, ale obdarený nezvyčajnou inteligenciou, jedinečnou silou vôle a vysokým duchovným rozmachom, charakterizovaným inklináciou k uzobranosti, k vnútornému životu a k reflexii. Mal v sebe tendenciu k mysticizmu, ktorá ho viedla k zahlbovaniu sa do Božieho tajomstva, ktoré kontemploval a vychutnával. Prejavila sa u neho už v rokoch adolescencie, keď počas pobytu v Chiari prichádzal do benediktínskeho kláštora, kde dlho zotrvával, fascinovaný bohoslužbami mníchov. Niekedy bol jedinou osobou sediacou v lavici kostola, počas spevu chorálov benediktínskych mníchov.

Už od prvých rokov kňazstva sa Mons. Montini preukázal ako oduševnený pedagóg, ktorý prechovával nadšenie pre prácu vo formácii a dozrievaní študentov. Počas rokov, keď bol okrem práce na vatikánskom Štátnom sekretariáte ekleziálnym asistentom Talianskej katolíckej univerzitnej federácie, zacielil sa na formovanie svedomia mladých. Viedol ich k tomu, aby boli neskôr schopní vydať silné kresťanské svedectvo, ktoré pomôže modernému človeku priblížiť sa ku Kristovmu posolstvu. Snažil sa podnietiť mladých k hľadaniu pravdy, k odvahe podstupovať námahu myslenia, k samostatnému úsudku a k zmyslu pre zodpovednosť.

Snažil sa formovať laikov, ktorí by boli protagonistami evanjelizácie spoločnosti aktivitou v apoštoláte ako aj svedomitosťou v konaní rozhodnutí v súlade s vlastnou kresťanskou príslušnosťou. Aj potom, ako po približne desiatich rokoch zanechal funkciu generálneho asistenta FUCI, pokračoval v osobných kontaktoch s členmi federácie a vysokoškolsky vzdelanými katolíkmi. Takto významne prispel k formácii tých, ktorí sa neskôr na konci Druhej svetovej vojny stali vodcovskou skupinou talianskych katolíkov.

Vo svete chudobnom na lásku a rozjatrenom problémami a násilím každého druhu pracoval na vytváraní civilizácie inšpirovanej láskou, v ktorej by sa solidaritou a spoluprácou dospelo tam, kam sa sociálnej spravodlivosti nepodarilo dostať napriek veľkej naliehavosti.

„Civilizácia lásky“, ktorú bolo treba budovať v srdciach a vo svedomí ľudí, bola pre pápeža Montiniho viac než len ideou či plánom: bola jeho celoživotným sprievodcom a úsilím. Na pozadí civilizácie lásky sa musí chápať aj vysoká úroveň jeho sociálneho učenia, prostredníctvom ktorého sa ujal úlohy advokáta chudobných a odsudzoval situácie nespravodlivosti. Bol nablízku robotníkom a bol veľmi citlivý na problém hladu vo svete, na úzkostné výkriky chudobných, na veľkú sociálnu nerovnosť, ako aj na nerovnosť v prístupe k bohatstvám zeme.

Pontifikát Pavla VI. charakterizovalo aj niekoľko iniciatív a gest, ktoré si tiež zasluhujú pozornosť. Bol prvým pápežom, ktorý letel lietadlom a zároveň aj prvým pápežom, ktorý sa vrátil do Palestíny, odkiaľ prišiel sv. Peter. Bola to cesta veľkého symbolického významu, ktorá vyjadrovala jeho vnútorný život, jeho spiritualitu a jeho teológiu. Tým, že ju uskutočnil len šesť mesiacov po svojom zvolení na Pápežský stolec a v priebehu II. vatikánskeho koncilu, chcel Cirkvi naznačiť cestu ako nájsť seba samu a orientovať sa v prebiehajúcich veľkých spoločenských zmenách. Cirkev totiž môže byť hodnoverná a môže plniť svoju misiu jedine vtedy, keď pôjde v Kristových šľapajach.

Bol prvým pápežom, ktorý sa rozhodol pre významné gesto zriecť sa pápežskej tiary, keď si ju 13. novembra 1964 verejne zložil z hlavy a daroval ju chudobným. Týmto gestom chcel naznačiť, že pápežova autorita sa nesmie zamieňať s ľudským a politickým typom moci.

O niekoľko týždňov neskôr podnikol apoštolskú cestu do Indie, ktorá veľmi ovplyvnila jeho sociálnu náuku. Zrieknutie sa tiary získalo hodnotu programového gesta pokory a vzájomného delenia sa, bolo symbolom Cirkvi, ktorá kladie chudobných do stredu svojej pozornosti a pristupuje k nim s rešpektom a láskou, vidiac v nich Krista.

Bol prvým pápežom, ktorý navštívil OSN. Predstavil sa tam ako pútnik, ktorý nesie dvetisíc rokov starý odkaz určený všetkým národom, evanjelium lásky a pokoja, a konečne sa môže stretnúť so zástupcami všetkých národov a odovzdať im ho. Bol to prvý pápež, ktorý navštívil Afriku, Latinskú Ameriku a Ďaleký východ.

Pavol VI. je tiež pápežom, ktorý zrušil pápežský dvor a želal si, aby Vatikán a Rímska kúria viedli skromnejší spôsob života. Chcel, aby boli viac zamerané na pastoráciu a boli aj viac medzinárodne orientované, aby tak Cirkev viac než kedykoľvek predtým slúžila celému ľudstvu.