Evanjeliový úryvok sviatku Obetovania Pána (Lk 2, 22 – 40) sa odohráva v Jeruzaleme na najsvätejšom mieste židovského náboženstva. V osobe Ježiša Krista prichádza Boh do svojho svätého chrámu.

Celý text má veľmi slávnostný charakter, pretože sa sústredí na výnimočné Dieťa, ktorého zázračným spôsobom porodila jeho matka. Posolstvo úryvku spočíva v predstavení Ježiša Krista ako Spasiteľa nielen izraelského národa, ale v jeho osobe je spása ponúknutá všetkým národom.

Posvätné miesto

Lukášovo evanjelium je sústredené na Jeruzalem a jeho chrám. Evanjelium začína v jeruzalemskom chráme obetou kňaza Zachariáša a končí v jeruzalemskom chráme zmienkou, že po Ježišovom nanebovstúpení učeníci „s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha.” (Lk 24, 52-53) Nech ani nám nechýba zameranie na chrám ako miesto, kde sa stretávame s Bohom a s našimi bratmi a sestrami na liturgii.

Prinášať Krista

Simeon je prorockou postavou, ktorá doteraz čakala – bdela, až kým sa nenaplnia Pánove prisľúbenia. Vystihuje to slovo „teraz“, ktoré otvára jeho chválospev, čím sa zdôrazňuje, že v Ježišovom narodení sa už začína realizovať záchrana človeka. Teraz sa končí obdobie Starého zákona, čas čakania. Starozákonné bdenie – vigília, už nie je viac potrebná, lebo prichádza nový deň – Svetlo, ktorým je Mesiáš. Ide aj o istý paradox. Simeon na sklonku svojho života prednáša svoju oslavu Boha, keď berie do náručia dieťa, ktoré začína svoj život. Boh vstupuje tam, kde ľudské očakávania sú iné alebo žiadne. Zapálené sviečky v dnešný sviatok sú symbolickým pripomenutím toho, aby sme aj my boli nádejou pre tento svet, aby sme ako kresťania svojím životom prinášali Krista – Svetlo.

Byť znamením

Evanjelista Lukáš nám podáva Simeonove slová Ježišovej matke, v ktorých hovorí o meči, ktorý prenikne jej dušu. Starokresťanská tradícia v nich videla účasť Márie na utrpení svojho Syna, keď stála pod krížom. Zo strany Simeona teda išlo o prorocké slová, pri ktorých ide tak o fyzickú bolesť matky, ktorá vidí trpieť svojho syna, ale ešte viac o jej rozhodnutie, ktoré prijala pri anjelovom zvestovaní a od okamihu vtelenia bola úzko spojená so životom svojho Syna.

Rozhodnutie žiť v tomto svete ako kresťan je rozhodnutím mať účasť na utrpení Krista. Neraz ide o „znamenie, ktorému budú protirečiť“, ktorému sa tento svet posmieva a ktoré dokonca niekedy aj najbližšia rodina prijíma s ťažkosťami. Byť znamením v tomto svete znamená naplno prijať slová Pána Ježiša, ktoré povedal svojim učeníkom vo Večeradle: „Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí.“ (Jn 15,19)

Uskutočňovať slovo

Evanjelista Lukáš nám pred náš duchovný zrak kladie Ježišovu matku Máriu.

Ona sa stala Ježišovou učeníčkou, ktorá spoznávala Božiu vôľu počas celého svojho života a uskutočňovala ju. V nej sa naplnilo to, čo Ježiš hovorí v podobenstve o rozsievačovi, ktoré je obrazom jeho samotného. Tí, ktorí prijímajú jeho náuku, „to sú tí, čo počúvajú slovo, zachovávajú ho v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu.“ (Lk 8,15) Platí to aj pre Máriu, o ktorej Lukáš až na dvoch miestach prízvukuje, že zachovávala všetky udalosti vo svojom srdci a premýšľala o nich. V tomto Roku Božieho slova je to pre nás pozvanie neustále rozjímať o dare života a viery, ktoré nám dobrý Boh dal. Uskutočňujme Pánovo slovo podľa vzoru Božej Matky.

Autor: František Trstenský