Celým srdcom
K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“
Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“ (Mk 7, 1-8. 14-15. 21-23)
Zrejme si ani neuvedomujeme, od čoho všetkého sme oslobodení tým, že máme „Boha tak blízko“ (porov. Dt 4, 7). Klaňanie sa modlám s obavou, aby som nejakú neurazil či nevynechal, dookola umývanie nádob, postelí… To spomínam len to, čo je v dnešných čítaniach. Prichádza mi pritom na um jedna súčasná povera, s ktorou sa často stretávam aj medzi veriacimi – klopkanie na drevo. Ľudia niečo pochvália, že sa im darí, a hneď dodávajú: „Musím zaklopať na drevo.“ (A niekedy si pritom klopú na čelo…) Dobrá blbosť, však? Akoby nás nejaké klopanie na drevo mohlo uchrániť pred zlom. Namiesto toho by sme mali vždy hovoriť: „Bohu vďaka, darí sa mi,“ a tak vydávať svedectvo o svojej viere… Ale to som trochu odbočil.
Mať Boha nablízku, mať ho za priateľa znamená žiť a konať tak, aby som naše priateľstvo nenarušil, nedajbože nezničil. S priateľom sa rád rozprávam, nemám problém poprosiť ho o pomoc (spomínaš si na podobenstvo o neodbytnom priateľovi v 11. kapitole Lukášovho evanjelia?), som vždy ochotný pomôcť mu, odprosiť či odpustiť v prípade konfliktu či zlyhania… A presne to isté platí v priateľskom vzťahu s Bohom. Iste, ten vzťah má aj iné rozmery ako len priateľstvo, lebo je tam tiež úcta, klaňanie sa, chvála, no klaňať sa Bohu bez priateľstva s ním možno ťažko nazvať kresťanstvom a veľmi sa to môže stať modloslužbou, poverou… Boha milujem a on miluje mňa, preto sme priatelia.
Čítal som nedávno rozsiahly komentár k prorokovi Ozeášovi. Súčasťou jeho posolstva bola výčitka Izraelitom, že bohoslužba, ktorú konajú v chráme Pánovi, je vo svojej podstate bohoslužbou Bálovi. Navonok robili všetko tak, ako bolo predpísané, no problémom bolo srdce. Ich srdcia boli ďaleko od Pána. Preto prorok ich bohoslužbu nazval smilstvom a modlárstvom.
Čím viac som ten komentár čítal, tým viac sa vo mne vynárala myšlienka na to, ako prežívam svätú omšu, ako prežívam modlitbu, s akým srdcom píšem tieto zamyslenia. Kde je moje srdce? Keby niekto videl do môjho vnútra, nenazval by ma pokrytcom? A Boh predsa vidí do môjho vnútra. Aké pomenovanie mi dnes dáva? Som pre neho priateľ? Alebo som pre neho pokrytec?
Je skvelé vedieť, že Boh mi je nablízku. Hoci to pre mňa znamená neraz tvrdo bojovať, aby som neostal len pri vonkajších úkonoch zbožnosti, ale aby som do každého vkladal celé svoje srdce. Nechcem byť pokrytec, nechcem byť modloslužobník. Milovaný Bože, požehnaj!
zdroj:www.dcza.sk