Dnešný evanjeliový úryvok je pokračovaním toho z minulej nedele, v ktorej vystupovalo do popredia vyznanie viery Petra, «skaly», na ktorej chcel Ježiš postaviť svoju Cirkev. Dnes nám Matúš ukazuje opačnú reakciu toho istého Petra, keď Ježiš zjavuje učeníkom, že musí v Jeruzaleme trpieť, byť zabitý a vstať z mŕtvych.

Peter si berie Učiteľa stranou a vyčíta mu, že to – čo hovorí – sa jemu, Kristovi, nemôže stať. Ježiš zase Petrovi vytýka tvrdými slovami: «Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!». Len pred chvíľou bol apoštol požehnaný Otcom, lebo dostal to zjavenie od Otca; bol pevnou «skalou», na ktorej Ježiš mohol postaviť svoju komunitu a hneď na to sa stáva prekážkou; skalou, avšak nie na budovanie, ale skalou, ktorá zavadzia na ceste Mesiáša. Ježiš dobre vie, že Peter a ďalší majú pred sebou ešte poriadny kus cesty, aby sa stali apoštolmi!

V tej chvíli sa Učiteľ obracia na všetkých tých, ktorí ho nasledujú, s jasnosťou im ukazujúc cestu, ktorú treba prejsť: «Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma». Vždy, aj dnes, existuje pokušenie nasledovať Krista bez kríža, dokonca ukazovať Bohu správnu cestu. Ako Peter: ,Nie, nie, Pane, toto nie, toto sa nikdy nestane.’ Ježiš nám však pripomína, že jeho cesta je cesta lásky, a neexituje skutočná láska bez obety seba samého. Sme povolaní nenechať sa pohltiť víziou tohto sveta, ale stále viac si ako kresťania uvedomovať potrebu a námahu kráčať proti prúdu a vychádzať v ústrety.

Ježiš dopĺňa svoj návrh slovami, ktoré vyjadrujú veľkú, vždy platnú, múdrosť, lebo spochybňujú mentalitu a egocentrické správanie. Vyzýva: «Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho». V tomto paradoxe je zahrnuté zlaté pravidlo, ktoré Boh vpísal do ľudskej prirodzenosti stvorenej v Kristovi; pravidlo, že jedine láska dá zmysel a životu šťastie.

Vynaloženie vlastných talentov, vlastnej energie a vlastného času len pre vlastnú záchranu, ochranu a realizovanie seba samého v skutočnosti vedie k vlastnej strate alebo lepšie povedané k smutnej a sterilnej existencii. Ak naopak žijeme pre Pána a postavíme náš život na láske, ako to urobil Ježiš, môžeme zakúsiť skutočnú radosť a náš život nebude sterilný, bude plodný.

V slávení Eucharistie znovu prežívame tajomstvo kríža; nie len si pripomíname, ale robíme pamiatku vykupiteľskej obety, v ktorej Boží syn úplne stráca seba samého, aby seba znova získal od Otca a tak opäť našiel nás, ktorí sme boli spolu s celým stvorením stratení. Zakaždým, keď sa zúčastňujeme na svätej omši, sa nám láska ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista udeľuje ako jedlo a nápoj, aby sme ho mohli nasledovať na každodennej ceste, v konkrétnej službe bratom.

Nech Najsvätejšia Mária, ktorá nasledovala Ježiša až na kalváriu, aj nás sprevádza a pomáha nám nemať strach z kríža s prebodnutým Ježišom, nie kríža bez Ježiša: kríža s Ježišom, teda z kríža utrpenia pre lásku k Bohu a k bratom, lebo toto utrpenie skrze Kristovu milosť plodí vzkriesenie.

Zdroj: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20170904014