Aký význam chcel dať tejto udalosti Ján, keď predstavil takéto Ježišovo správanie hneď na začiatku jeho verejného života? Chcel nám povedať, že v tomto geste je prítomný program celej misie, ktorú Ježiš bude vykonávať. Bude neustále ukazovať, že určitý vzťah s Bohom sa už skončil a že teraz prišiel čas nadviazať úplne nový vzťah s Nebeským Otcom.

Evanjelista začína opis udalosti ktorú Ježiš vykonal uvedením času: boli to dni, keď sa Jeruzalem pripravoval na sviatok Veľkej noci. Musíme si predstaviť príchod množstva pútnikov. Jeruzalem mal za normálnych okolností asi 40 000 obyvateľov, ale v čase Veľkej noci bolo s ich bolo asi 120 000. Pútnici prichádzali nielen z Izraela, ale z celého sveta. Historik Josef Flavius, hovorí, že na Veľkú noc bolo obetovaných v chráme okolo 18 000 až 20 000 jahniat.

V átriu žien, bolo 13 pokladníc, do ktorých boli všetci pozvaní, aby tam odovzdali svoje peňažné dary. Tieto dary boli dobrovoľné, ale boli hojné. Potom tu boli príjmy preňazomencov, pretože tí, ktorí chceli priniesť obety, nemohli v chráme použiť mince, ktoré sa používali na mestských trhoch. Tieto mince mali podobizeň Tiberia a jeho matky Lívie, a preto ich nebolo možné použiť v chráme. Museli ste zameniť a dostali ste prutot, tj. mince, ktoré plnili funkciu obeživa v chráme a súčasne následne mohli byť vymenené za mince, za ktoré sa dali v meste kúpiť iné výrobky. Je zrejmé, že peňazomenci si nechávali istú províziu. Aby mohli v chráme meniť mince, museli mať licenciu. Všetky tieto licencie záviseli od rodín Annáša a Kaifáša. Boli to oni, ktorí riadili všetky tieto peňažné toky. Navyše na Veľkú noc sa prinášali do Jeruzalema aj mince, ktoré musel každý Izraelčan platiť za chrám, za službu, ktorá sa vykonávala v chráme, to bol pol šeklu, na každého veriaceho žida kdekoľvek by býval.

Preto bol jeruzalemský chrám považovaný za najväčšiu banku na celom starovekom Blízkom východe. Druhá kniha Makabejských v tretej kapitole hovorí, že „poklad Jeruzalema bol naplnený nesmiernym bohatstvom, a to až do takej miery, že suma týchto súm bola nevyčísliteľná“.

Ježiš vyhnal z chrámového návršia ovce, voly a potom poprevracal stoly peňazomencom. Pokúsme sa pochopiť význam tohto gesta. Najbezprostrednejším a najevidentnejším odkazom je určite odsúdenie zmesi náboženstva a peňazí. Je to odkaz, ktorý bol vždy aktuálny aj pre Cirkev. Poznáme temné stránky, ktoré sa v našej histórii zapísali do dejín Cirkvi.

Čo teda Ježiš sledoval? Jednoducho chcel povedať, že Boh nechce obety zvierat, ale chce iné obety. Áno, o to ide! Je to tak, že Boh nechce žiadnu obetu, pretože jeho láskavosť sa nedá kúpiť, nemôžeme Bohu nič dať, pretože jeho láskavosť je nám daná úplne bezplatne. To, že človek ponúka niečo Bohu, aby získal jeho požehnanie, je obchod, ktorý Boh nemôže zniesť, je to obchodný vzťah, ktorý je v rozpore s podstatou jeho samotného. On bezplatne dáva svoju lásku a keď ho prijmeme, vtedy sme šťastní. My nemáme čo dať Bohu zo svojho vlastného. Preto uvažujme o duchovnosti, ktorej sme sa naučili: že musíme prinášať obety, pretože naše obety môžu získať spásu hriešnikov a mnoho ďalších vecí. Ježiš nikdy nehovoril o obetách, ktoré by sme mali prinášať Bohu. Keď už hovoril v tomto duchu, tak povedal: „Chcem skutky lásky, nie obety.“ Naše liturgie – myslíme si: svojimi piesňami, svojimi pobožnosťami dávame niečo Bohu, ktorý potom bude voči nám zhovievavý…!

Naša liturgia a naše piesne sú prejavom našej radosti z toho, že sme s ním, našej vďačnosti za lásku, ktorú voči nám prejavil, ale nedávame tým nič Bohu. Aj naše dobré skutky. Myslíme si, že keď ich dáme Bohu, potom nám ich započíta do pokladničky získaných zásluh. Počuli sme, ako ľudia hovoria: „buď dobrý, aby ťa Boh miloval a požehnal Ťa.“ … Nie, to nie je tak! Boh ti žehná a miluje ťa tak či tak, ale ty budeš šťastný, iba ak sa necháš obklopiť touto láskou a ak sa necháš vtiahnuť do dynamiky jeho slobodnej lásky. On Ti dal svoj vlastný život. Je to jeho darovaný život, ktorý ťa vedie konať dobro, milovať, darovať sa slobodne: toto sa musí prejaviť v našom živote. Keď sa takáto láska prejaví, budeš šťastný, pretože sa budeš podobať na nebeského Otca.

Teda dosť už s tým pomýleným názorom, že my môžeme Bohu niečo dať!

Kniha Levitikus hovorí, že slepí, chromí, zjazvení, alebo aj zdeformovaní, hrbatí, trpaslíci, ochrnutí, malomocní, verejní hriešnici nemohli vstúpiť … títo všetci museli zostať mimo chrámu. Leviti teda vyhadzovali „nečistých“ ľudí, ktorí Bohu nemali čo ponúknuť, iba vlastnú biedu, vlastnú slabosť, vlastnú krehkosť. Ježiš týchto z chrámu nevyhadzuje. Evanjelista Matúš po prerozprávaní tejto epizódy uzatvára rozprávanie slovami, že k Ježišovi sa následne priblížili všetci slepí a zmrzačení, ktorí boli vtedy v okolí chrámu. Ježiš sa týchto ujal a namiesto nich vyháňal tých, ktorí boli „čistí“, tých, ktorí ponúkali Bohu „svoje obety“.

A teraz sme prišli k ústrednému posolstvu: Ježiš nás vyzýva, zboriť svätyňu – nie chrám – ale svätyňu, v ktorej sa Boh stretáva s človekom. Svätyňu je potrebné zboriť, pretože má vzniknúť nová svätyňa.

Vo veľmi krásnom liste Efezanom v druhej kapitole čítame: „Kristus zbúral všetky múry rozdelenia a všetkých postavil na základe apoštolov a prorokov, pričom ako základný kameň je Kristus Ježiš a na tomto kameni rastie celá budova ako svätá svätyňa v Pánovi.“

Vypočujme si teraz, ako Ján ukončí túto epizódu Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.

Prečo Ježiš s radosťou nevíta ľudí, ktorí mu chceli poskytnúť podporu? Zdá sa predsa, že sú voči nemu naklonení? Zamyslime sa … sme na začiatku Ježišovho verejného života a položme si otázku, čo títo ľudia mohli pochopiť z návrhu nového sveta, ktorý Ježiš urobil, čo mohli pochopiť z toho nového vzťahu s Bohom, ktorý Boh začal navrhovať … Hľa – tu je to nebezpečenstvo!!! Poskytnúť Ježišovu podporu bez toho, aby ste ho úplne pochopili. Prečo je to nebezpečné? V evanjeliovom úryvku sa píše, že Ježiš pozná srdcia ľudí a videl v ich očiach, že sú to úprimní ľudia, ale že je príliš skoro jasať a považovať ich za svojich učeníkov. Riskujú, že sa sklamú domnievajúc sa, že už sú v novom svete, v Božom kráľovstve. Stále vidí ich srdcia veľmi spojené so starým náboženstvom – s tým, ktoré sa ľuďom tak páči, s náboženstvom, vďaka ktorému sa cítite lepšie ako tí ostatní, pretože ty môžeš prinášať Bohu obete, ty môžeš konať dobré skutky. Toto náboženstvo Ťa potom robí oprávneným očakávať dokonca od Boha odmenu, pretože si si to zaslúžil tým, že si poslúchal jeho príkazy. Tu Ježiš povedal: Dosť už tomuto náboženstvu, toto treba zbúrať! Je to náboženstvo, ktoré si dnes možno aj my dnes ešte stále pestujeme. Takže preto Ježiš neodmieta týchto ľudí a neodmieta ani nás, ale vyzýva nás, aby sme uvažovali o tom, čo sme skutočne pochopili, aby sme sa nenechali jeho návrhom „uniesť“ ale len s povrchným nadšením. Potom sa zdá, že im, ale aj nám, chce Ježiš povedať: „choďte pokojne, pochop dobre chápanie mojej ponuky na nový svet, na nový vzťah s Nebeským Otcom a uvedom si, čo pre teba znamená, že patríte do novej svätyne, ktorou je moje telo a moja osoba“.