Stretnutie Nikodéma s Ježišom: Ježiš sa nachádza v Jeruzaleme počas židovskej Veľkej noci. Ako každý nábožný žid šiel na veľké sviatky do svätého mesta, aby sa „ukázal pred Pánom, svojím Bohom“, ako predpisoval Zákon (Ex 23,14-17). Slávenie bolo spojené s prinášaním obety. A tak Ježiš vystúpil aj do chrámu, kde našiel neporiadok. Jeho gesto očisty svätého miesta, „domu Otca“, vyvolalo konfrontáciu s predstaviteľmi národa. V nej poukázal na nový chrám, nové miesto Božej prítomnosti medzi ľuďmi, ktorým je on sám. Židia, s ktorými sa rozprával, ho nepochopili a aj učeníci porozumeli jeho slovám až po zmŕtvychvstaní.

Vzápätí však evanjelista zaznamenáva aj inú reakciu: počas veľkonočných sviatkov „mnohí uverili v jeho [Ježišovo] meno, lebo videli znamenia, ktoré robil“. Tak ako pri stretnutí s prvými učeníkmi, aj prvý kontakt Ježiša so zástupmi nachádza odozvu viery. Sú to prvé výhonky, ktoré potrebujú rásť, no sú znakom nádeje. Ježiš to vie, ako píše ďalej evanjelista, lebo on videl do srdca človeka, „nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi… vedel, čo je v človeku“.

Zdá sa, že i Nikodém, ktorý vstupuje hneď nato do deja, patrí medzi tých, v ktorých Ježiš vyvolal záblesk viery. Keď totiž začína s Ježišom nočný rozhovor, naznačuje, že jeho viera pramení zo znamení, ktoré koná Ježiš – hovorí: „…nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh“. Semienko viery však potrebuje zapustiť hlbšie korene, podobne ako u iných postáv evanjelia: u Natanaela; u Samaritánky, ktorá sa vzápätí po Nikodémovi stretne s Ježišom na pravé poludnie a rozhovor tejto ženy za svetla zaznie paradoxne po nočnom rozhovore muža Nikodéma. Viera zapustila korene aj u Márie Magdalény alebo i Tomáša, ktorý zanecháva pri stretnutí so Vzkrieseným snáď najkrajšie vyznanie viery: „Pán môj a Boh môj!“. Iba osobné stretnutie s Ježišom prehlbuje vieru a objavuje zdroj života.

Dnešný úryvok môžeme rozdeliť na dve časti. Verše 1-12 tvoria prvú časť, ktorá sa po krátkom úvode rozvíja v dialógu medzi Ježišom a Nikodémom. Posledná odpoveď Ježiša vo veršoch 11 a 12 prechádza do množného čísla; adresátom jeho slov už nie je len Nikodém, ale všetci, ktorí Ježiša počúvajú. V samotnej druhej časti (verše 13-21) už Nikodém zostáva v úzadí a znie iba Ježišova reč, ktorá postupne splýva s komentárom evanjelistu. Použijúc slová Ježiša z verša 12 by sme mohli prvú časť pomenovať ako tú, ktorá sa zaoberá „pozemskými vecami“ (človekom) a druhú časť ako tú, ktorá hovorí o „nebeských veciach“ (Bohu).

Prvý verš 3. kapitoly podáva krátky náčrt postavy Nikodéma. Dozvedáme sa, že patril ku skupine farizejov. Dnes sa označenie „farizej“ chápe ako synonymum slova „pokrytec“. Ježiš skutočne odsudzuje správanie mnohých farizejov, ktorí Zákon využívali pre svoj osobný prospech. No pôvodným zámerom farizejského spôsobu života bola zvláštna láska k Zákonu ako vyjadreniu Božej vôle a úsilie zachovávať ho čo najvernejšie. Nikodém prichádza k Ježišovi ako človek znalý Zákona, ktorý túži ešte viac patriť Bohu. Okrem toho nám evanjelista hovorí, že bol „popredný muž u Židov“. Môže to znamenať, že bol členom židovskej veľrady – kde však väčšinu tvorila skupina saducejov, čiže bol tam v menšine. No a v 10. verši ho Ježiš označuje titulom „učiteľ Izraela“, čo značí, že bol znalcom Písma.

Dá sa povedať, že Nikodém sa stáva zástupcom alebo hovorcom časti židovského národa, ktorá sa usilovala s otvorenosťou skúmať pravdu o Ježišovi Kristovi na základe Písma. Potvrdzujú to jeho prvé slová, ktoré formuluje v množnom čísle: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha…“. Napriek odvážnemu tvrdeniu „vieme“, cítiť z jeho vyjadrenia, že ešte stále hľadá. Zdá sa, že o tom svedčí aj skutočnosť, že za Ježišom prichádza „v noci“ – detail, ktorý je spolu s „tmou“ v evanjeliu častým symbolom nepochopenia, alebo až neviery. Noc je ale aj priestorom, v ktorom možno pokojne študovať Písmo – tak znie začiatok prvého Žalmu: „Blažený človek, čo …v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1,1-2). Nikodém zo svojej tmy vstupuje do svetla prítomnosti vteleného Slova, ktoré „vo tmách svieti“ a „osvecuje každého človeka“, ktorý sa preň otvorí.

Ježiš vedel, kam Nikodém mieri svojím výrokom – veď poznal aj jeho srdce a zmýšľanie– preto mu v odpovedi ukazuje cestu, ktorú hľadá: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“. Výraz Božie kráľovstvo, dôležitý v synoptických evanjeliách, je vo štvrtom evanjeliu zriedkavý. Vyjadruje účasť na spoločenstve Božích detí. Vidieť, a teda mať skúsenosť Božej vlády značí vstúpiť do synovského vzťahu s Otcom. Podmienkou je znovuzrodenie zhora. Nikodém nechápe, lebo grécky výraz ánōthen má dvojaký význam: „zhora“ i „znova“. On má iba skúsenosť pozemského zrodenia, preto sa čuduje. Augustín komentuje jeho postoj slovami: „Nepoznal iný spôsob zrodenia, iba ten z Adama a Evy; ešte nechápal, že sa možno zrodiť z Boha a z Cirkvi. Poznal len tých rodičov, čo rodia pre smrť, ešte nie tých, ktorí rodia pre život“.

Nikodém dosiaľ hľadal len prirodzenou cestou, cestou vlastného úsilia podľa prikázaní Zákona – Ježiš mu v dialógu otvára a približuje cestu nadprirodzenú, cestu daru a milosti. Znovuzrodenie „z vody a z Ducha“ značí vstup do novej skutočnosti, ktorá spočíva na Božej iniciatíve. Krst, na ktorý Ježiš v odpovedi naráža bez toho, aby ho menoval, stavia človeka bez jeho zásluh do dôstojnosti Božieho dieťaťa. Ide o navonok neviditeľnú skutočnosť, ktorú Ježiš porovnáva so skúsenosťou vanutia vetra. Aj tu slová evanjelia otvárajú hlbší zmysel, pretože grécke slovo pneuma sa dá preložiť nielen ako „vietor“ ale i „Duch“. Duch, tak ako vietor, je neviditeľný, a predsa jeho účinky sú zrejmé. Ani samotný život nemožno postrehnúť zrakom, a predsa dáva jestvovať, vidieť, chápať, milovať. Boží Duch, ktorý rodí pre nový život, presahuje ľudské chápanie. Niet divu, že Nikodém sa pýta: „Ako sa to môže stať?“. Jeho posledná otázka dáva Ježišovi priestor, aby prešiel k zjaveniu „nebeských vecí“, k zjaveniu Božieho plánu spásy.

Ježiš vychádza zo starozákonnej skúsenosti izraelského ľudu pri putovaní púšťou po vyjdení z Egypta. Ľud, sužovaný vlastnou hriešnosťou a neverou voči Bohu, dostal vtedy znamenie medeného hada. Mojžiš ho vyvesil na žrď a každý, kto sa naň pozrel, bol zachránený – zostal nažive (porov. Nm 21,8-9). Vyvýšený Syn človeka na kríži sa stane podobne znamením záchrany a života. Sv. Augustín toto prirovnanie vysvetľuje tak, že Ježišova smrť na kríži „bola predobrazená v hadovi práve preto, že smrť vyšla od hada. Pohryznutie hada je smrteľné, Pánova smrť je životodarná. Pohľad sa obracia smerom na hada, aby sa získala odolnosť voči hadovi“. Kristov kríž zjavuje dno ľudskej biedy – ale nie preto, aby človeka zničil, lež aby ukázal, že Boh vstúpil i tam, aby ho vykúpil a dal mu účasť na živote. Hneď nato evanjelista zjavuje aj motív: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“. Božia zachraňujúca láska je základným motívom spásy. Veď „Boh je láska“ (1Jn 4,8). A ukrižovaný Ježiš je jej definitívnym zjavením.

Stretnutie Nikodéma s Ježišom končí otvorené – nevieme, ako Nikodém prijal Ježišove slová. Objaví sa však ešte dva krát v Ježišovom príbehu. V 7. kapitole sa v kruhu veľkňazov a farizejov postaví na Ježišovu obranu so slovami: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“. Tam sa už neodvoláva na znamenia, ale na Ježišovo slovo. Posledný krát vystúpi z tieňa po ukrižovaní, keď spolu s Jozefom z Arimatey preukáže Ježišovmu telu úctu pri jeho pohrebe. Množstvo voňavých olejov, ktoré so sebou vtedy prináša, ukazuje, že Ježiša už rozpoznal ako skutočného kráľa. Svoju vieru v tej chvíli vyznáva bez slov – v skutkoch. Takže to ticho, do ktorého sa na konci stretnutia s Ježišom v 3. kapitole ponára, otvára proces rastu jeho viery v Ježiša.