Angelo Giuseppe Roncalli sa narodil v Sotto il Monte (v diecéze a provincii Bergamo) 25. novembra 1881 ako štvrté z trinástich detí. Bol pokrstený v ten istý deň. Vo farnosti, ktorú viedol znamenitý kňaz Francesco Rebuzzini, získal neuveriteľný znak Cirkvi ako charakterové znamenie, ktoré mu bolo oporou v ťažkostiach a oduševňovalo ho v apoštolskej práci. Keď v roku 1889 prijal prvé sväté prijímanie a birmovku, vstúpil do seminára v Bergame v roku 1892, kde zotrval počas klasických a filozofických štúdií až do druhého roka teológie. Ako štrnásťročný mladík si začal písať duchovné poznámky, ktoré ho sprevádzali rôznymi spôsobmi až do jeho smrti a ktoré sú zozbierané v Denníku duše (Giornale dell’anima).Vytrvalá činnosť duchovného smerovania mala tu svoj začiatok. Dňa 1. marca 1896 ho duchovný otec seminára v Bergame Luigi Isacchi prijal do tretieho františkánskeho rádu. Sľuby zložil 23. mája 1897.

Keď získal štipendium diecézy Bergamo pre súcich seminaristov, bol v rokoch 1901 až 1905 príslušníkom Pápežského rímskeho seminára. Medzitým absolvoval ročnú vojenskú službu. Za kňaza bol vysvätený 10. augusta 1904 v Ríme v Chráme Santa Maria in Monte Santo na Námestí Piazza del Popolo. V roku 1905 sa stal tajomníkom nového bergamského biskupa Mons. Giacoma Márie Radiniho Tedeschiho. V tomto úrade bol až do roku 1914. Sprevádzal biskupa na pastoračných návštevách, spolupracoval na rôznych pastoračných iniciatívach, ako napr. synoda, redigovanie mesačníka Život diecézy (La vita diocesana), púte, sociálna práca. V seminári bol učiteľom dejín, patrológie a apologetiky. V roku 1910 po reorganizácii stanov Katolíckej akcie mu biskup zveril V. oddiel (katolícke ženy).

Prispieval do katolíckeho denníka Bergama. Bol usilovným, hlbokým a účinným kazateľom.

Boli to roky prehĺbeného stretnutia so svätými pastiermi, ako napr. so sv. Karolom Boromejským, (publikoval jeho Akty apoštolskej vizitácie, ktorá sa konala v Bergame v roku 1575), so sv. Františkom Saleským a s bl. Gregoriom Barbarigom. Tieto roky boli naplnené hlbokým dychom každodenne žitej pastoračnej práce po boku biskupa Mons. Radiniho Tedeschiho. Po smrti biskupa v roku 1914 pokračoval don Angelo v jeho kňazskej službe ako učiteľ v seminári a v rôznych oblastiach pastorácie predovšetkým pre spoločenstvá.

Pri vstupe Talianska do vojny v roku 1915 bol povolaný do armády ako seržant zdravotnej služby. Nasledujúci rok sa stal vojenským kaplánom v službe vo vojenských tylových nemocniciach a koordinátorom duchovnej a morálnej práce pre vojakov. V závere vojny otvoril Študentský dom (Casa dello studente) so starostlivosťou o pastoráciu študentov. V roku 1919 bol vymenovaný za špirituála kňazského seminára.

Druhá časť jeho života sa začala v roku 1921 – v službách Svätej stolice. Do Ríma ho povolal Benedikt XV. za predsedu centrálneho výboru Pápežského diela pre šírenie viery pre Taliansko. Navštívil mnohé diecézy v Taliansku a organizoval misijné stretnutia. V roku 1925 ho Pius XI. vymenoval za apoštolského vizitátora do Bulharska, keď ho povýšil do biskupskej hodnosti ako titulárneho biskupa v Areopoli. Za biskupské motto si zvolil „Obœdientia et pax“, program, ktorý ho vždy sprevádzal.

Vysvätený za biskupa bol 19. marca 1925 v Ríme. Do Sofie nastúpil 25. apríla. Následne bol vymenovaný za prvého apoštolského delegáta. V Bulharsku zostal až do roku 1934. Navštevoval katolícke spoločenstvá a budoval úctivé vzťahy k ostatným kresťanským komunitám. Aktívne pomohol charitatívnou starostlivosťou počas zemetrasenia v roku 1928.V tichosti trpel nedorozumenia a ťažkosti pastoračnej služby „malých krokov“. Svoju dôveru vkladal a opustenosť si cvičil v Ukrižovanom.

Dňa 27. novembra 1934 bol vymenovaný za apoštolského delegáta pre Turecko a Grécko. Nové oblasti práce boli obrovské a Katolícka cirkev bola prítomná v mnohých formách v mladej Tureckej republike, ktorá sa obnovovala a organizovala. Bola to intenzívna služba katolíkom a charakterizoval ju štýl rešpektovania a dialógu s pravoslávnym a moslimským svetom. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol v Grécku, ktoré bolo spustošené bojmi. Snažil sa poskytovať správy o vojnových zajatcov a zachránil veľa Židov pomocou „tranzitného víza“ Apoštolskej delegácie. Dňa 6. decembra 1944 ho Pius XII. vymenoval za apoštolského nuncia do Paríža.

Počas posledných mesiacov vojny a prvých mesiacov mieru pomohol vojnovým zajatcom, postaral sa o usporiadanie Cirkvi vo Francúzsku. Navštívil francúzske svätyne, navštevoval významnejšie ľudové festivaly a náboženské podujatia. Bol pozorným pozorovateľom, bol rozvážny a dôveroval novým pastoračným iniciatívam biskupov a duchovenstva Francúzska. Vždy, aj v najzložitejších diplomatických otázkach, ho inšpirovalo hľadanie jednoduchosti evanjelia. Viedlo ho pastoračné rozhodnutie byť kňazom v každej situácii. Oduševňovala ho úprimná zbožnosť, ktorá sa denne premieňala v rozsiahly čas venovaný modlitbe a meditácii.

Dňa 12. januára 1953 sa stal kardinálom a 25. toho istého mesiaca bol povýšený za patriarchu Benátok. Bolo mu potešením, že sa v posledných rokoch svojho života mohol venovať priamej službe, ktorá bola zameraná na starostlivosť o duše. To bola túžba, ktorá ho vždy sprevádzala, aby sa stal kňazom. Bol múdrym a iniciatívnym pastierom podľa príkladu svätých pastierov, ktorých si vždy uctieval, prvého patriarchu Benátok sv. Vavrinca Giustinianiho a sv. Pia X. 

So zvyšujúcim sa vekom rástla v aktívnej, podnetnej a radostnej pastoračnej práci dôvera v Pána.

Po smrti Pia XII. bol zvolený za pápeža 28. októbra 1958. Prijal meno Ján XXIII. Počas piatich rokoch jeho pontifikátu ho svet vnímal ako hodnoverný obraz Dobrého pastiera. Mierny a jemný, vynaliezavý a odvážny, jednoduchý a aktívny, konal kresťanské gestá telesného a duchovného milosrdenstva, keď navštívil väzňov a chorých, vítal ľudí z každého národa a každej viery, vzťahujúc na všetkých nádherný cit otcovstva. Jeho sociálne učenie je obsiahnuté v encyklikách Mater et magistra (1961) a Pacem in terris (1963).

Zvolal Rímsku synodu, zriadil Komisiu pre revíziu Kódexu kánonického práva, zvolal Druhý ekumenický vatikánsky koncil. Ako miestny biskup bol prítomný v Rímskej diecéze, keď navštevoval farnosti a kostoly starého mesta a na periférii. Ľudia v ňom videli záblesk evanjeliovej vľúdnosti (benignitas evangelica) a nazvali ho „pápežom dobroty.“ Podporoval ho hlboký duch modlitby. Z neho, zdroja obnovy v Cirkvi, vychádzal pokoj toho, ktorý vždy dôveruje v Pána. Rozhodne pokračoval v myšlienkach evanjelizácie, ekumenizmu, dialógu so všetkými. Mal otcovské obavy, aby dosiahol svojich viac utrápených bratov a synov.

Zomrel večer 3. júna 1963, v predvečer Turíc, v hlbokom duchu odovzdanosti sa Ježišovi, so želaním jeho objatia, obklopený zborovou modlitbou sveta, ktorá sa zdala byť zhromaždená okolo neho, aby s ním dýchala v láske Otca.