Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere. Potom chodil po okolitých dedinách a učil. (Mk 6, 1 – 6).

Všetky dnešné čítania sú o bezmocnosti. Bezmocný je prorok Ezechiel, ktorého Boh posiela k odbojným synom Izraela, aby vedeli „že bol uprostred nich prorok“. Aké to mohlo byť pre neho frustrujúce – vynakladať úsilie, robiť zo seba čudáka, ohlasovať…, a pritom vedieť, že nie je dôležité, či poslúchnu jeho slová, ale či zistia, že je medzi nimi Boží človek.

Žalmista predkladá modlitbu v podobnom duchu. Často sa ju modlím, keď čítam o prehmatoch mocných, o ideologickom tlaku Európskej únie a jej orgánov, ale aj o zlyhaniach v Cirkvi. Žalm 123 je volaním k Otcovi, ktorému nemusím vysvetľovať, prečo niečo chcem, len stačí volať „zmiluj sa nad nami“. Stačí dvíhať oči k Pánovým rukám…

Pavol úplne otvorene hovorí o vlastnej slabosti a o jej význame, ktorý je pre svet – aj ten súčasný, v ktorom má sila a úspech hlavné slovo – nepochopiteľný. „Keď som slabý, vtedy som silný.“ Keď odpúšťam, keď nekričím, keď sa nesťažujem, ale konám plný lásky napriek odmietaniu svojho okolia – vtedy dovoľujem konať Bohu a meniť svet. Ak chcem svet meniť sám, tak sa naplno ukazuje, že silou nič nezmením. Môžem ľudí ovládať, zastrašiť, ale nie získať pre Božie dielo…

A aj Ježiš je v dnešnom evanjeliu neúspešný. Lebo tí, ku ktorým prišiel a hovoril, si mysleli, že ho poznajú – veď bol ich rodákom –, a práve preto ho odmietli. „Skade to má?“ Písmo hovorí, že sa na Ježišovi pohoršovali. Žil verne s Bohom, bol iní ako oni.

Bezmocnosť. Nemáme ju radi, ale práve ona je častou charakteristikou Božích sluhov. Konajú Božie dielo, ale sú si vedomí, že nejde o úspech či slávu, ale o vernosť povolaniu. Kňazi, manželia, zasvätení, deti i mládež, starci – my všetci sme povolaní byť svedkami Ježiša Krista svojím spôsobom zmýšľania, hovorenia i konania. Možno vnímame, že nič okolo nás sa nemení, že všetko ostáva po starom. No to nech nás neoberá o dôveru, že Boh odpovedá na našu vernosť a koná v srdciach ľudí, medzi ktorými verne žijeme s Ježišom.

Vieš z toho, čo som napísal, vydedukovať, čo je tvojou mocou? „Hľadieť na Pána, nášho Boha“ (porov. Ž 123, 2c).

www.dcza.sk