Najsvätejšej Trojice

By , 4. júna 2023 19:01

Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je tak úzko zviazane s naším náboženstvom, že by sme ho mohli charakterizovať ako „Trojičné náboženstvo.“ Boli sme pokrstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19). Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom viery a kresťanského života. Je prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Pán Ježiš nám zjavuje, kto je Boh, ako koná, ako sa správa, ako pracuje. Zjavuje Boha ako Spoločenstvo. Zjavuje, že Boh nie je osamelý, aj napriek tomu, že je jeden. Pán Ježiš nám zjavuje, že Boh je Vzťah. Boha možno zažiť a spoznať práve vo vzťahoch. „Kto miluje poznal Boha, hovorí apoštol Ján.“ Boh je Láska. Boh je jeden a zároveň mnohosť.

Boh nesedí na svojom tróne ako tvrdý diamant, oslepujúci ako slnko, studený ako krištáľ. Boh je Život. Je Otec, Syn a Duch Svätý, Otec – rodič a Syn – potomok a Duch – ich Vzájomnosť. Toto je to, čo znamená Trojica. Ježiš zjavuje, pravdu o tom, že milovanie a plodenie, ktoré považujeme za najúžasnejšie schopnosti človeka, nie sú prvotne jeho vlastnosťami, ale sú predovšetkým vlastnosťami samotného Boha – Absolútna. Tento jediný Boh je ustavične Milovanie a Plodnosť. Človek i v tomto smere je len obrazom a odrazom Boha.

Naša doba lepšie ako predošlé doby môže pochopiť plodnosť v Bohu. Práve epocha informatiky nám odhaľuje nové zákonitosti. Plodenie v Bohu môžeme prirovnať k odovzdávaniu informácie. Ten, kto informáciu dáva nič nestráca, ale ten, ktorý ju prijíma, stáva sa bohatším. Aj Boh Otec odovzdáva informáciu o sebe samom, teda svoje vlastné Sebapoznanie vo svojom Božskom Slove. Toto Slovo je stále plodené a milované. A v tomto Slove sa Boh dáva svojmu stvoreniu. Skrze toto Slovo bolo všetko stvorené. A my toto Slovo prijímame, a skrze toto Slovo sme premieňaní a rastieme do podoby Otca, ale z Neho nič neubúda a naopak, my sme stále bohatší Bohom.

Vidíme teda, že plodnosť v Bohu nezostáva len v ňom samom, ale v tejto Božej plodnosti je Spása sveta. Človek sa na tejto Božej plodnosti môže zúčastňovať dvojakým spôsobom: prirodzeným plodením detí, ale takisto hlásaním evanjelia. Nič by nám nebolo osožné, keby sme sa narodili ako ľudské deti, keby sme sa súčasne skrze prijatie Slova nestali aj deťmi Božími. Skrze Slovo vstupuje do nás Duch Svätý, bytostná dobrota Boha, skutočná Láska a schopnosť milovať Božským spôsobom. Ak sa zjednocujeme so Slovom Božím, stávame sa Božími priateľmi a celá najsvätejšia Trojica vstupuje do našich životov. Toto Slovo je podmienkou priateľstva zo strany Boha.

Duch Svätý je zážitkom Božieho priateľstva a lásky. Vieme, že každé ľudské slovo je nesené dychom človeka. Je doslova vydýchnuté. Božie Slovo je takisto vydýchnuté, ale nie ľudským dychom, ale Božím dychom a tým je Duch svätý. Človek žije svojím dychom. A spôsobom božej existencie je Duch Svätý. Duch Svätý je duchom Otca i Syna.

Kedysi na počiatku pri stvorení Adama sa Boh nežne sklonil k človeku a vdýchol do jeho nozdier Dych života. Skrze tento Boží Dych do ľudskej bytosti vstúpilo súčasne aj božie Slovo. Toto je naša pôvodná prirodzenosť. Pravým človekom je ten, ktorý prijal Božie Slovo a žije v Duchu Svätom. Toto je aj posledný cieľ celej božej ekonomiky. Vstup stvorení do dokonalej jednoty s Najsvätejšou Trojicou. Ale už teraz sme pozvaní, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica: „Kto ma miluje hovorí Pán – bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať: prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn l4,23).

Teológovia sa ustavične snažili dozvedieť sa a objaviť niečo viac o tomto živote, z ktorého sa my všetci rodíme, z ktorého si my všetci nesieme Slovo a Ducha. Teológovia si stále kládli otázku: „Čo tieto tri Božské Osoby v jednom Bohu robia?”

Ponúknem Vám zaujímavú myšlienku, ktorú použil vdp. Bubák v jednej zo svojich kázni: V definícii Trojičnej dogmy, pochádzajúcej z koncilu vo Florencii (1442), ktorá rozvíjala princíp vzájomného prebývania osôb Najsv. Trojice, toto vnútorné prebývanie sa označuje (a aj dovtedy označovalo) tradičným slovom circumincession (po grécky perichoresis). A práve toto grécke slovo: perichoresis (peri (gr.) = okolo, v blízkosti; khoreia = chorálny; „spoločný tanec“). Toto slovo znamená tancovať, alebo tanec. Tieto tri Osoby v jednom Bohu tancujú „ruka v ruke“, traja v jednom, tešiac sa jeden z druhého, tešiac sa zo svojich životov. Tanec je tu vyjadrením radosti z bytia a z lásky.

Ak je toto naozaj pravda a ak my sme božie deti, potom by to malo platiť aj o nás. Ak to je pravda, potom tanec musí byť jadrom Božej kultúry. Možno sa nám to zdá bláznivé, pretože už nie sme malé deti. A to je ale naša najväčšia chyba, lebo ak nebudeme ako deti, nevojdeme do Božieho kráľovstva, hovorí Pán Ježiš. V africkej Keni (o Afrike antropológovia a teológovia hovoria, že je ešte stále pôvodným Božím stvorením) má toto tušenie špeciálny význam. Istý významný Afričan sa vyjadril, že jadrom africkej kultúry je tanec. Nie tanec okolo niečoho. Nie tanec okolo zlatého teľaťa. Ale tanec, v ktorom sa muži a ženy, starí a mladí, tešia a tancujú a slávia svoje životy spolu v pokoji, v spoločenstve bez strachu, nemysliac ustavične len na seba samých. Na to, aby sme boli schopní žiť takýto život, aby sme boli schopní tancovať na takúto hudbu, na to musíme byť ako ONI, TÍ TRAJA V JEDNOM, bez strachu jeden z druhého.

Slovo a Duch sú zasadené do každého z nás ako stopy Trojice a oni jedného dňa iste vzklíčia a my sa vydáme na cestu, my občania kráľovstva Božieho, účastníci na Božom živote, bratia a sestry, ktorí sme sa narodili, aby sme spolu tancovali.

Príbeh

Štyria učitelia smeli vidieť nepochopiteľného Boha, ktorého si nikto nedokáže predstaviť. Keď sa vrátili opäť na tento svet, boli zmätení.
Prvý prišiel domov a chvel sa ako osikový list. Mlčky si ľahol a obrátil sa tvárou k stene. Nechcel nič piť ani jesť. Jeho tvár sa prepadla a oči vyhasli.

Druhý sa vrhol na zem, pretože si myslel, že sa naňho všetko valí z každej strany. Zakryl si oči, kričal, že ho to rozdrví, bil hlavou o zem. Nič mu nepomohlo. Odvšadiaľ sa na jeho úbohú hlavu rúcali balvany, kusy stien, tony ocele. Nebolo mu pomoci a zošalel.

Tretí povedal: „Videli sme niečo, čo nemá hraníc, čo je bez konca. Proti tomu sme len nepatrný prášok, trieska, ktorá sa odlúpila od večnej veci. Sme oddaní ničote. Nie sme nič, všetky naše skutky, i tie najlepšie, nestoja za nič. Je zbytočné sa snažiť byť svätým, keď Božiu svätosť nikdy nedosiahneme.“ A otvoril sa všetkým žiadostiam tela a hriechom, prestal veriť a užíval sa.

Štvrtý učiteľ sa tiež dlho nevedel spamätať. Potom povedal: „Beda nám, akí sme malí proti veľkému a nezmieriteľnému Bohu! Akí nerozumní sme proti jeho múdrosti! Akí hriešni proti jeho dobrote a svätosti! A predsa, Božia ruka nás nesie! Je na nás, aby sme sa jej pokorne podrobili a pracovali vo svete ako jeho nástroj. Pretože nebudeme súdení podľa svojho poznania, ale podľa svojho chcenia a podľa svojich skutkov!“ Aby šiel s novou odvahou vykonávať svoje povolanie. Učiť večné veci na tejto úbohej zemi. Stal sa z neho veľký a vážený učiteľ svojej doby.