Evanjeliový úryvok najbližšej nedele (Lk 17, 5–10) ponúka podobenstvo, ktorým Pán Ježiš približuje, aký postoj majú učeníci zaujať k službe ohlasovania.

Stále majme na pamäti celkový kontext nedeľného úryvku. Kristus je na svojej ceste do Jeruzalema (Lk 9, 51 – 19, 27), kde ho čaká utrpenie. V 17. kapitole Lukášovho evanjelia Pán Ježiš adresuje usmernenia zvlášť svojim učeníkom. Vo veršoch, ktoré predchádzajú krátkemu podobenstvu, ich varuje pred pohoršením maličkých, vyzýva k odpusteniu bratom a povzbudzuje k viere (porov. Lk 17, 1-6).

Poctivo si plniť povinnosti

Podobenstvo názorným spôsobom približuje ďalšiu vlastnosť, ktorá sa očakáva od Ježišovho učeníka. Podobenstvo vychádza z predpokladu, že postavenie pána a sluhu nie je rovnocenné. Plnenie si svojich povinností nie je niečo výnimočné, ale jednoducho sa to očakáva. Grécke prídavné meno „achréios“ – „neužitočný“ sa v Novom zákone nachádza už len raz a to v Matúšovom evanjeliu v podobenstve o talentoch, kde sluha ukryl jeden talent do zeme, a preto ho pán vyhlasuje za neužitočného (Mt 25, 30).

Ježišovo podobenstvo je zvláštne v tom, že sa vlastne skladá z troch otázok. Ide o rečnícke otázky, ktoré v sebe obsahujú aj odpoveď. Na prvú sa čaká negatívna odpoveď, tzn. pán nepovie sluhovi, aby si sadol za stôl. Na druhú sa čaká pozitívna odpoveď, tzn. pán povie sluhovi, aby pripravil večeru. Napokon na tretiu sa očakáva opäť negatívna odpoveď, tzn. pán nie je povinný sluhovi ďakovať.

Sme neužitoční sluhovia

Podobenstvo pripomína zvlášť tým, ktorí sú poverení viesť kresťanské spoločenstvá, že si za to nemajú nárokovať osobitné privilégiá alebo výsady. Je to služba. Bolo by však nesprávne zúžiť posolstvo podobenstva len na tých, ktorí stoja na čele spoločenstiev. Úloha ohlasovať Kristovo evanjelium sa dotýka každého veriaceho človeka.

Tak ako pre všetky ostatné podobenstvá platí, že zvýrazňujú len niektorý prvok, ktorý sa očakáva od Ježišovho učeníka, rovnako to platí aj pre toto podobenstvo. Nemáme podľahnúť klamu, že našu vieru je Boh povinný automaticky odmeniť. Aj keď vkladáme do úsilia žiť ako kresťania všetky svoje sily, energiu, schopnosti, nikdy nemá byť naším prvým hýbateľom myšlienka, že si zaslúžime sedieť za jedným stolom s Bohom ako jeho rovnocenní partneri. Kto úprimne miluje Boha, vie, že je to v prvom rade Božia milosť, ktorá nás oslovuje, očisťuje, pozdvihuje. Nekonečný, nesmrteľný a svätý Boh sa skláňa k nám – smrteľným, obmedzeným a hriešnym ľuďom, a nie naopak!

Otázky na zamyslenie

– Berieš vieru ako nezaslúžený dar a milosť od Boha alebo sa staviaš do pozície, že Boh by ti mal byť vlastne vďačný, že vôbec v neho veríš?
– Vieš, čo je to skromnosť a pokora? Nie si arogantný voči ľuďom alebo dokonca voči samotnému Bohu?
– Angažuješ sa v živote Cirkvi? Alebo sa vezieš a nech sa namáhajú iní?
– Aká je tvoja skutočná pohnútka, prečo si veriaci? Zamýšľal si sa už nad tým?

Autor: František Trstenský