O 5 minút skôr ako zvyčajne

By , 8. marca 2020 21:21

Evanjeliový úryvok Druhej pôstnej nedele (Mt 17, 1-9) opisuje Pánovo premenenie na vrchu. V prítomnosti dvoch starozákonných postáv a troch svojich apoštolov Pán zjavuje svoju slávu.

Prvá pôstna nedeľa nám ponúkla púšť ako miesto stretnutia s Bohom. Potrebujeme v našom mieste miesta samoty a stíšenia, aby sa nám podarilo vymaniť sa z hluku tohto sveta a mohli sme počuť Pánov hlas. Teraz nám evanjeliový úryvok ponúka ďalšie miesto stretnutia s Pánom, ktorým je vrch.

Vrch ako miesto stretnutia

V biblickom ponímaní je vrch blízko neba, a preto je často miestom stretnutia s Bohom. Cesta na vrchol je neraz namáhavým putovaním. Vyžaduje vynaloženie úsilia a potu. Možno niekedy prídeme na rázcestie a nevieme, kadiaľ pokračovať, alebo dokonca zídeme z chodníka. Výstup na vrch pripomína ľudský život a cestu k Bohu. Starozákonný žalmista pripomína: „Kto smie vystúpiť na vrch Pánov, kto smie stáť na jeho mieste posvätnom? Ten, čo má ruky nevinné a srdce čisté, čo nedvíha svoju dušu k márnosti a neprisahá falošne. Taký dostane požehnanie od Pána a odmenu od Boha, svojho Spasiteľa. To je pokolenie tých, čo ho hľadajú, čo hľadajú tvár Boha Jakubovho.“ (Ž 24, 3–6)

Ešte viac je potrebné vnímať Boží pohyb smerom k človeku. Na vrch zostupuje Boh, znižuje sa, lebo chce, aby bol pre človeka dosiahnuteľný. Taliansky autor duchovnej literatúry Silvano Fausti (1940–2015) hovorí, že Boh je vždy obrátený k človeku, aby sme sa my mohli obrátiť k nemu.

Kristova novosť

Pre Starý zákon to bol predovšetkým vrch Sinaj, ktorý je spojený s postavou Mojžiša, cez ktorého Boh dal izraelskému národu svoje prikázania.

Na vrch Sinaj putoval aj starozákonný prorok Eliáš, ktorému sa Boh dal spoznať v jemnom vánku. Obidve tieto starozákonné postavy sú teraz prítomné pri Ježišovom premenení. Boží Syn si však nevybral opäť Sinaj, lebo jeho posolstvo nie je predĺžením, či pokračovaním židovstva. Je jeho naplnením a zároveň prináša niečo nové, nový pohľad na vzťah Boha k človeku, novú cestu vzťahu človeka k Bohu.

Ježiš je hlas Otca

Centrálnou časťou evanjeliového úryvku je hlas z neba. Zaznievajú rovnaké slová, ktoré sme počuli pri Ježišovom krste v Jordáne. V Starom zákone to bol predovšetkým Mojžiš, ktorého hlas mal izraelský národ počúvať, lebo cez neho hovoril Boh. Teraz už nie je potrebný žiadny sprostredkovateľ. Boh sa rozhodol prehovoriť priamo cez vlastného Syna.

Autor Listu Hebrejom túto skutočnosť vyjadril v samotnom úvode svojho spisu: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi.“ (Hebr 1, 1–2) Ježiš Kristus je Slovom Otca, je Božím Hlasom. Počúvajme dnes jeho hlas a nezatvrdzujme svoje srdcia, ako to čítame v Ž 95.

Zachovať si vernosť Bohu

Mojžiš a Eliáš sú najväčšími postavami Starého zákona, ktoré zažili nielen Božie zjavenie, ale aj odvrhnutie od vlastného národa, a predsa zostali verní Bohu.

Toto je budúcnosť, ktorá čaká Božieho Syna. Aj on zažije, čo znamená odvrhnutie, keď ľud bude žiadať: „Ukrižuj ho!“ Koľkokrát aj my môžeme zažiť odvrhnutie kvôli hodnotám evanjelia, ku ktorým sa hlásime. Zachovajme si aj vtedy vernosť. Zároveň prosme o ducha pokánia, keď sme sa hanbili za vieru, za modlitbu na verejnosti, keď sme zabudli vyznať Krista.

Pri premenení sa nám v Ježišovej osobe predstavuje nový Adam, v ktorom má Otec zaľúbenie, lebo žije v úplnej dôvere a zhode s Božou vôľou. Neraz v nás drieme starý Adam, ktorý chce byť rovný Bohu. Premenenie Pána na vrchu nech je pre nás povzbudením nájsť si čas na modlitbu, ktorá nás premieňa. Môžeme si dať jednoduché predsavzatie. Nastavme si budík o 5 minút skôr, ako zvyčajne vstávame. Nie o polhodinu, alebo hodinu, len o 5 minút, ale ten čas venujeme modlitbe.

Autor: František Trstenský