Evanjeliový úryvok Krstu Krista Pána (Lk 3,15-16. 21-22) ponúka krátky opis činnosti Jána Kristiteľa a krst Božieho Syna.

Dnešný úryvok potvrdzuje, že medzi dôležité charakteristiky Lukášovho evanjelia patrí dôraz na pôsobenie Ducha Svätého a prítomnosť modlitby.

Pánov predchodca

Evanjeliový text môžeme rozdeliť na dve časti. V prvej časti (Lk 3,15-16) evanjelista vysvetľuje úlohu Jána Krstiteľa. Lukáš pokračuje v línii, ktorú začal už v rozprávaní o Ježišom narodení, keď jednoznačne stavia do popredia výnimočnosť Ježiša Krista ako Božieho Syna. Jeho predchodca už v tele svojej matky Alžbety podskočil radosťou, lebo prichádza Spasiteľ, Ježiš Kristus, ktorého nosí pod srdcom Mária. Božou spásou je Kristus a Ján mu pripravuje cestu. Deklaruje to aj vlastnými slovami, keď sa stavia do pozície sluhu voči pánovi. Vyliatie Božieho Ducha je spojené s príchodom Mesiáša. Oheň má v biblickej reči očistný charakter. Preto „Duch“ a „oheň“ hovoria o mesiášských časoch, ktoré nastávajú v osobe Ježiša z Nazareta. Pre Lukáša je to príprava na zoslanie Ducha Svätého v podobe ohnivých jazykov na apoštolov na Turíce.

Skutky apoštolov sú s evanjeliom veľmi úzko spojené, a preto je ich potrebné čítať a rozumieť ako jedno dielo s dvoma zväzkami. Začiatok pozemského pôsobenia Božieho Syna je výsledkom pôsobenia Ducha Svätého.

Podobne aj pri začiatku jeho diela, ktorým je Cirkev, stojí pôsobenie Ducha Svätého, ktorý zostúpil na apoštolov na Turíce v podobe ohnivých jazykov. Ježišovi učeníci plní Ducha pokračujú v ohlasovaní Božej spásy, ktorú priniesol ich Majster.

Zachariášov syn je zástupcom tých, ktorí očakávali prisľúbenia a uviedol Mesiáša. Svojím ohlasovaním a pôsobením splnil svoju úlohu v Božom pláne a ustupuje do úzadia. V Ježišovi Kristovi sa formuje Boží ľud novej zmluvy, v ktorej sa realizujú prisľúbenia.

Duch Svätý a modlitba

V druhej časti nedeľného úryvku (Lk 3,21-22) evanjelista podáva opis Ježišovho krstu. Ten charakterizujú tri činnosti: nebo sa otvorilo, zostúpil Duch Svätý a zaznel Otcov hlas. V Starom zákone otvorené nebo, hlas z neba a pôsobenie Pánovho Ducha sú znakmi Božieho zjavenia a povolania. Scéna Ježišovho krstu má za úlohu predstaviť Mesiáša, ktorý vyzbrojený Božím Duchom začína svoje verejné účinkovanie. Krst v Jordáne nie je okamihom, v ktorom Ježiš synovstvo prijíma, ale v ktorom je verejne potvrdený v tom, čo mu prináleží od večnosti – Božie synovstvo.

V porovnaní s ostatnými evanjelistami Lukáš pri Ježišovom krste vyzdvihuje aj dôležitosť modlitby: „…keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa.“ Dôraz na modlitbu je výraznou charakteristikou Lukášovho diela tak v evanjeliu ako aj v Skutkoch apoštolov. Spomeniem aspoň niektoré. Lukáš ukazuje na zvyk Ježiša odobrať sa na samotu a tam sa modliť: „On sa však utiahol na púšť a modlil sa.“ (Lk 5,16) Pred voľbou dvanástich apoštolov evanjelista uvádza: „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom“ (Lk 6,12) Udalosť Pánovho premenenia na vrchu kladie Lukáš do kontextu modlitby: „Asi o osem dní po týchto slovách vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa“ (Lk 9,28); „Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou.“ (Lk 9,29) Na začiatku a konci Ježišovej modlitby v Getsemanskej záhrade stojí výzva: „Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia.“ (Lk 22,40.46) Ježišova modlitba na kríži v okamihu jeho smrti je modlitbou dôvery: „A Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46)

V Skutkoch apoštolov má táto atmosféra modlitby svoje zreteľné pokračovanie. Uvediem opäť aspoň tie najhlavnejšie zmienky. Je to modlitba pri voľbe Mateja (Sk 1,24), pri prepustení apoštolov z väzenia (Sk 4,24), pred voľbou diakonov (Sk 6,6), za Petra, ktorý je vo väzení (Sk 12,5). To je dôležitý moment aj pre nás. Nejde o sporadické chvíle, ale o atmosféru modlitby, do ktorej vložíme naše myslenie, slová, konanie.

Obnovme svoje krstné záväzky. Pozývajme Božieho Ducha pravidelnou modlitbou, aby pôsobil aj v našich životoch.

autor: František Trstenský
zdroj: postoj.sk