Evanjeliový úryvok Šiestej veľkonočnej nedele (Jn 14, 15-21) prináša Ježišove slová o Duchu pravdy, ktorého Otec pošle apoštolom.

Výber nedeľného úryvku sa už orientuje na blížiacu sa slávnosť Zoslania Ducha Svätého (31. mája). Tieto Ježišove slová zaznievajú počas rozlúčkovej reči vo Večeradle pred svojím umučením. Boží Syn odchádza k Otcovi a učeníkom dáva príkaz, aby pokračovali v jeho diele.

Láska

Pán Ježiš v predchádzajúcej 13. kapitole odovzdal učeníkom nové prikázanie: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 34–35) Teraz sa k nemu vrátil. Ak zlyháme ako kresťania v láske, zlyhali sme vo všetkom ostatnom.

V úvode zaznieva podmienka: „ak ma milujete“. V gréčtine toto spojenie vyjadruje reálnosť situácie, ktorú by sme mohli opísať slovami: „Ak je to teda tak, ako hovoríte, že ma milujete, tak potom budete zachovávať moje prikázania.“ Láska je vyjadrením vzťahu.

Učeník, ktorý tvrdí, že miluje Ježiša, zachováva jeho prikázania. Autor Prvého listu to vyjadril takto: „Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania.“ (1 Jn 5, 3)

Najsvätejšia Trojica

Pán Ježiš v tejto svojej reči zjavuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice – Otec dá iného Tešiteľa. V ten deň spoznáme, že Syn je v Otcovi a Otec v Synovi. Keď Boží Syn hovorí o „inom Tešiteľovi“, znamená to, že seba samého považuje taktiež za Tešiteľa a zároveň že tento iný Tešiteľ bude ako on. Máme teda trojicu božských osôb Otec, Syn a Duch Svätý. Ako veriaci sme pozvaní, aby sme neboli len tí, ktorí obdivujú majestát Najsvätejšej Trojice, ale aby sme prijali účasť na jej živote.

Sirotou je ten, ktorému zomreli rodičia. V našom kontexte sirotou je učeník, ktorému zomrel Učiteľ. Avšak zaznieva Ježišov prísľub „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám.“ Tieto slová sa nevzťahujú na druhý príchod na konci sveta, ale na poveľkonočné zjavenia vzkrieseného Pána svojim apoštolom.

Duch Svätý

Nedeľný úryvok je jeden zo štyroch textov Jánovho evanjelia, kde sa používa výraz „parákletos“ = „tešiteľ“ (porov. Jn 14,26; 15,26; 16,7). Označenie Ducha Svätého výrazom „parákletos“ má rovnaký základ ako grécke sloveso „parakaléo“ = „povzbudiť, potešiť, radiť“. Tešiteľ má niekoľko úloh: 1. Učiť a pripomínať všetko, čo Kristus učil; 2. Vydať svedectvo o Kristovi; 3. Uviesť učeníkov do plnej pravdy. Tieto tri úlohy si v krátkosti bližšie rozoberieme.

1. Duch Svätý nielen ďalej povzbudzuje učeníkov, aby pokračovali v ohlasovaní evanjelia, ale pomáha Cirkvi, aby pochopila správny zmysel Kristovho posolstva uprostred meniacich sa podmienok spoločnosti. Duch Svätý spôsobuje, že v Cirkvi stále trvá tá istá pravda, ktorú apoštoli prijali od svojho Učiteľa. Tento prísľub je mimoriadne dôležitý, lebo nám dáva istotu o kontinuite Kristovho posolstva a Cirkvi, ktorú založil.
2. Apoštoli boli očitými svedkami Ježiša Krista. Autor Prvého Jánovho listu v úvode vyznáva: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.“ (1 Jn 1, 1) Svedectvo apoštolov sa spája s pôsobením Ducha Svätého, ktorý vydáva svedectvo o Kristovi. Duch Svätý zaručuje verné odovzdávanie Božej náuky vyjadrené ľudskými slovami v Svätom písme a v Tradícii.
3. Uvedenie do plnej pravdy sa uskutočňuje vo viere, ktorá je dielom Ducha Svätého a ovocím jeho pôsobenia v človekovi. Duch Svätý v úlohe iného Tešiteľa spôsobuje odovzdávanie radostného posolstva počas dejín ľudstva.

Sebazjavenie Krista

Chcem ukázať na jedno zaujímavé prepojenie so Starým zákonom. Kniha Exodus opisuje Mojžišovu odvážnu žiadosť, ktorú adresuje Bohu: „Ak som teraz našiel v tvojich očiach milosť, prezraď mi, prosím, svoje zámery…“ (Ex 33, 13) V gréckom preklade Starého zákona, ktorý voláme Septuagintaa vznikol približne v 3. a 2. storočí pred Kristom, sa nepíše „prezraď mi svoje zámery“, ale „zjav mi seba samého“ = „emfánisón moi seautón.“ Boh odpovedal Mojžišovi na jeho žiadosť: „Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive!“ (Ex 33, 20) Ale o jednu kapitolu neskôr čítame v Ex 34, 6-7: „Potom Pán prešiel popred neho a volal: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané: on navštevuje vinu otcov na deťoch a detných detoch až do tretieho a štvrtého pokolenia!““ Ide o jedno z najdôležitejších teologických vyjadrení, pretože je jediným miestom, kde Boh hovorí o sebe samom vymenovaním vlastností. Boh dal Mojžišovi milosť poznať nie to, ako vyzerá, ale to, aký je. Vysloviť meno je synonymom vlastností a charakteru osoby, ktorá toto meno nosí.

V našom nedeľnom úryvku je použité to isté grécke sloveso „emfanízo“ = „zjaviť“, ako v gréckom texte knihy Exodus 33, 13. Pán Ježiš hovorí: „A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“ (emfaníso autó emautón) (Jn 14, 21) Kristus prisľubuje, že tomu, kto vstúpi do jeho lásky, zjaví seba samého. Boží Syn je naplnením Mojžišovej prosby. Ježiš Kristus je tvárou Otca – „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ On „je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný.“

Autor: František Trstenský