Evanjeliový úryvok dnešnej nedele (Lk 14, 1. 7 – 14) ponúka Ježišove slová, ktorými vyzýva „nehrať sa“ na pokorného, ale mať správnu úctu k sebe a vážiť si druhého.

Rozhovoru počas stolovania predchádza Ježišov zázrak uzdravenia človeka, ktorý trpel na vodnatieľku, ktorý v nedeľnom úryvku je vynechaný. Uzdravenie prebehlo v sobotu, takže to vyvolalo polemiku o zachovávaní posvätného dňa, ktorým pre židov je sobota. Pomoc blížnemu v núdzi nepozná odklad. Dosvedčuje to aj mlčanlivý súhlas spolustolujúcich.

Prekonať zaužívanú etiketu

Nedeľný úryvok má dve časti. V prvej sa Ježiš zameral na správanie hostí (Lk 14, 7–11) a v druhej časti na postoj hostiteľa (Lk 14, 12–14). Štruktúra je veľmi jednoduchá. Kristus najskôr upozorňuje na správanie, ktorému sa majú jeho nasledovníci vyhýbať. Potom podáva usmernenia, ktoré si majú osvojiť.

Ako už mnohokrát na iných miestach, aj tentokrát Pán Ježiš vybral príklad z bežného života, akým bol príchod hostí na hostinu. Zasadací poriadok a istá etiketa na svadbách a hostinách bola dôležitá v minulosti a je dôležitá aj dnes. Tí, ktorí už niekedy organizovali svadbu, mi dajú za pravdu, že zvažovanie „koho s kým usadiť“ a „kto pri kom radšej nech nesedí“ zaberie niekedy celé týždne.

Teológia posledného miesta

Je zaujímavé sledovať, že Pán Ježiš v biblickom úryvku je síce pozvaným hosťom, ale nevystupuje ako jeden z hostí, ale ako hostiteľ. Je to jasný odkaz, že v texte nejde o stoličky a miesta v doslovnom význame. Vzkriesený Kristus cez slová evanjelistu sa obracia na spoločenstvo kresťanov a jeho slová sú usmernením pre ich celoživotný prístup. Ježiš nenamieta proti tomu, že niekto sedí „vyššie“ a niekto „nižšie“. V spoločnosti ako aj v Cirkvi vždy musia byť tí, ktorým bola zverená úloha istej správy a riadenia. Zo strany predstavených je potrebná pokora a zodpovednosť. Zo strany podriadených vďačnosť a poslušnosť. Najväčší osoh sa dosiahne vtedy, keď obidve strany napĺňajú tento prístup súčasne. Ježišove slová sú varovaním pred chorobnou túžbou po funkciách a pozíciách, ktorá pramení zo závisti, túžby ovládať iných, či nedostatku schopnosti načúvať druhým.

Ježišov učeník si je vedomý talentov, ktoré dostal, ale aj slabostí, ktoré má. Vie, že aj iní dostali schopnosti, často väčšie alebo menšie, než má on sám. Napriek tomu si váži hodnotu a nadanie vlastnej osoby a zároveň prežíva úctu k darom tých druhých. Nejde o hru na pokorného, ale o úprimné a čisté zmýšľanie. Nedeľný evanjeliový úryvok je doslova o „teológii posledného miesta.“ Je totiž potrebné povedať, že posledné miesto neznamená automaticky bezvýznamné miesto. Človek si nevyberá posledné miesto v nádeji, že postúpi vyššie, ale prijíma ho, lebo chce byť podľa vlastných síl a možností užitočný na ktoromkoľvek mieste.

Dar vnímavosti

Evanjeliový úryvok je povzbudením pre tých, ktorí niekedy môžu prežívať frustráciu z nedocenenia, či pocity neuznania ich práce, často skrytej a nenápadnej. Snáď ešte viac je povzbudením pre predstavených k väčšej pozornosti k práci tých, ktorí sú im zverení, ktorá však nebude predpísaná a strojená, k väčšej vnímavosti na schopnosti, vďaka ktorým môžu ich podriadení na správnom mieste priniesť veľké požehnanie. Napokon je povzbudením pre rôzne spoločenstvá, aby boli citlivé k práci svojich členov a vedeli ju oceniť.

Na príklade hostiteľa, ktorý si vyberá a pozýva hostí podľa toho, či má z nich osoh, zaznieva varovanie pred zištnosťou a vypočítavosťou, keď naše správanie nie je motivované skutočnou láskou k druhým. Vzťahy vnútri spoločenstva kresťanov sa nemôžu riadiť princípmi obchodných partnerov. V židovskom náboženstve boli „chromí, slepí, mrzáci“ vylúčení z liturgie v jeruzalemskom chráme. V kresťanstve sa nikto nemá cítiť nechcení alebo vylúčení. Sme vyzvaní k väčšej dokonalosti, ktorá je založená na Ježišovom posolstve.

autor: František Trstenský