Rok Sv. Jozefa – So srdcom otca – Prijímajúci otec
Apoštolský list Svätého Otca Františka – Patris corde (V. časť)
Jozef prijal Máriu bezpodmienečne. Dôveroval anjelovým slovám. „Šľachetnosť jeho srdca je taká veľká, že to, čo sa naučil zo zákona, podriaďuje láske. Dnes v tomto svete, kde je zjavné psychické, slovné a fyzické násilie na ženách, sa Jozef ukazuje ako vzor úctivého a citlivého muža, ktorý, hoci nemá všetky informácie, rozhodne sa ochrániť Máriino dobré meno, jej dôstojnosť a život. V jeho pochybnostiach o tom, ako najlepšie konať, mu Boh svojím svetlom pomohol prijať toto rozhodnutie.“
V našom živote sa mnohokrát stanú veci, ktorých význam nechápeme. Našou prvou reakciou je často sklamanie a vzbura. Jozef necháva bokom svoje vlastné myšlienky, aby prijal sled udalostí, a hoci sa mu zdajú tajomné, prijme ich, preberie za ne zodpovednosť a urobí ich súčasťou vlastného príbehu. Ak sa nezmierime s vlastným príbehom, nedokážeme urobiť ani nasledujúci krok, pretože stále budeme rukojemníkmi našich očakávaní a následných sklamaní.
Duchovný život, ktorý nám Jozef naznačuje, nie je cestou objasňovania, ale cestou prijímania. Iba počnúc týmto prijatím, týmto zmierením, začíname vidieť väčší príbeh a hlbší zmysel. Akoby sme tu počuli ozvenu vášnivých Jóbových slov, ktorý na výzvu svojej manželky, aby sa vzbúril za všetko zlo, ktoré sa mu deje, odpovedá: „Azda máme len dobré brať od Pána, a zlé prijať by sme nemali?“ (Jób 2, 10). Jozef zaiste nie je človekom pasívne zmiereným so všetkým. Je odvážny a veľmi aktívny. Prijatie je v našom živote spôsob, akým sa prejavuje dar sily, ktorá k nám prichádza od Ducha Svätého. Iba Pán nám môže dať silu potrebnú na prijatie života takého, aký je, so všetkými jeho protirečeniami, frustráciami, sklamaniami. Ježišov príchod medzi nás je darom od Otca, ktorý nám umožňuje zmieriť sa s našou konkrétnou históriou, aj keď ju úplne nechápeme.
Zdá sa, že takisto ako Boh povedal Jozefovi: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa“ (Mt 1, 20), opakuje aj nám: „Nebojte sa!“. Musíme odložiť hnev a sklamanie a bez akejkoľvek svetskej rezignácie, no s nádejou a odvahou prijať aj to, čo sme si nezvolili, no predsa to existuje. Takéto prijatie života nás otvorí pre jeho skrytý význam. Život každého z nás sa môže zázračne znovuzrodiť, ak nájdeme odvahu žiť podľa toho, čo nám ukazuje evanjelium. A nezáleží na tom, či sa teraz zdá, že všetko ide zlým smerom a že niektoré veci už nemožno napraviť. Boh môže dať vyklíčiť kvetom aj medzi skalami. Aj keď nám naše srdce niečo vyčíta, „Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1Jn 3, 20).
Tu sa znovu ukazuje kresťanský realizmus, ktorý neodmieta nič z toho, čo existuje. Realita vo svojej tajomnej neredukovateľnosti a komplexnosti nesie v sebe existenciálny zmysel s jeho svetlými i tienistými stránkami. Preto môže apoštol Pavol napísať: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). A svätý Augustín dodáva: „aj to, čo nazývame zlom (etiam illud quod malum dicitur)“. V tejto širšej perspektíve dáva viera zmysel každej udalosti, tak radostnej, ako aj smutnej. Nesmieme si nikdy myslieť, že veriť znamená nachádzať ľahké a uspokojivé riešenia. Viera, ktorej nás učil Kristus, je naopak taká, akú vidíme u sv. Jozefa. On nehľadal nejaké rýchle riešenia, ale čelil realite „s otvorenými očami“, prijímajúc osobnú zodpovednosť.
Jozefov postoj nás povzbudzuje, aby sme prijímali druhých takých, akí sú, bez výnimky, a aby sme sa predovšetkým s láskou venovali slabým, pretože Boh si vyvolil to, čo je slabé (porov. 1 Kor 1, 27), „on je otec sirôt a záchranca vdov“ (Ž 68, 6) a prikázal nám milovať cudzincov. Rád si predstavujem, že Ježiš sa v podobenstve o márnotratnom synovi a milosrdnom otcovi (porov. Lk 15, 11–32) inšpiroval práve postojmi sv. Jozefa.
(pokračovanie nabudúce…)