Každý rok liturgia Svätého týždňa ponúka vždy dve rozdielne a zároveň sa doplňujúce rozprávania o Ježišovom utrpení a smrti. Na Kvetnú nedeľu sa striedavo číta opis Pánovho umučenia podľa Matúša (to je tento rok, ktorý označujeme ako rok A), podľa Marka (rok B) a podľa Lukáša (rok C). Počas obradov Veľkého piatku sa vždy číta opis Pánovho umučenia z Evanjelia podľa Jána.

V týchto textoch ide z literárneho hľadiska skutočne o rozprávanie, ktoré má svoj úvod, zápletku, vyvrcholenie a záver. Vystupujú v ňom hlavné postavy: Ježiš, Pilát, Peter, Judáš a popri nich mnohé ďalšie: vojaci, starší a zákonníci, zástup, slúžky a sluhovia, učeníci, ženy atď.

Pre alebo proti

Dráma rozprávania je postavená na protichodných charakteroch postáv. Oproti nevinnému Ježišovi, ktorý je odsúdený, stojí Barabáš, zločinec, ktorý je prepustený.

Oproti židovským predstaviteľom, ktorí sa posmievajú z Ježiša ako z Mesiáša, stojí rímsky vojak, ktorý pri jeho smrti vyznáva: „On bol naozaj Boží Syn.“ Oproti Pilátovi, ktorý pobehuje von a dnu medzi zástupom a Kristom a hľadá, ako sa z tejto stiuácie dostať von, stojí jeho manželka, ktorá označuje Ježiša Krista za spravodlivého. Na začiatku sprievodu na Kvetnú nedeľu zástup prevoláva „Hosana“, aby o niekoľko dní volal: „Ukrižuj ho!“ Vo výpočte môžeme pokračovať ďalej. Petrovo zapretie, Judášova zrada a útek jeho učeníkov na jednej strane a vernosť žien pod krížom na strane druhej. Máme pred sebou pestrosť postáv, ale ich správanie sa dá zúžiť na dva základné postoje – pre alebo proti Ježišovi. Ak by sme sa preniesli časom o 2000 rokov dozadu s našimi neraz kritickými postojmi, ktoré teraz máme ku Kristovi a k jeho evanjeliu, boli by sme možno veľmi nemilo prekvapení, v spoločnosti ktorých postáv by sme sa s našimi názormi ocitli. Možno v spoločnosti posmievačov?, zradcov?, kritikov?, Piláta?, alebo Jozefa z Arimatey?, Ježišovej matky?, Márie Magdalény? …

Čaro a hĺbka pobožnosti krížovej cesty a pašiových hier je práve v tom, že sa opierajú o túto protikladnosť a pozývajú veriacich, aby konfrontovali svoj život s tým, čo čítajú, počujú a vidia v pašiovom príbehu Božieho Syna.

Židovský kráľ

Matúšovo evanjelium je akoby ohraničené do výrazu „židovský kráľ“, ktoré sa uvádza celkovo 4-krát. Prvý raz Ježiša takto pomenovali mudrci z východu.

Pri Ježišovom narodení je dieťa takto označené. Potom musíme prejsť celý Ježišov príbeh až k posledným okamihom pozemského života Božieho Syna. Evanjelium končí opisom Ježišovej smrti a nad zomierajúceho Krista Pilát nechá pripevniť nápis: „Toto je Ježiš, židovský kráľ.“ (Mt 27, 37) Medzi narodenie a smrť je vložený Ježišov pozemský život, jeho činnosť, zázraky, slová. Ten Ježiš, ktorý sa narodil v Betleheme a ktorému sa prišli pokloniť mudrci z východu ako novonarodenému kráľovi, je ten istý Ježiš, pred ktorým padali na kolená vojaci a posmievali sa mu slovami: „Buď pozdravený židovský kráľ.“ (Mt 27,29) V titule „kráľ“ nám evanjelium ukazuje dôležitú vec. Kristus nie je kráľom na ľudský spôsob podľa vtedajších predstáv, ale ani podľa dnešných. Nie je kráľom, ako bol Herodes, ktorý sa triasol strachom, že príde o svoj trón a odstraňoval svojich protivníkov. Od prvého okamihu svojho narodenia Ježiš prináša Božie kráľovstvo, ktoré je kráľovstvom lásky. Vrcholným spôsobom sa táto láska realizuje na kríži.

Požehnaný a pokojný Svätý týždeň!

Autor: František Trstenský