Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“ Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu. Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ (Mk 8, 27-35)

Najprv som si myslel, že budem písať o výčitke, ktorú Ježiš adresoval Petrovi, a spytovaní svedomia podľa nej. Veď aj mňa sa bytostne týkajú Pánove slová: „Nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské“ (Mk 8, 33). No prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša (50, 5 – 9b) a k tomu responzóriový žalm (Ž 116) upriamili moju pozornosť na niečo iné – na Ježišovo utrpenie. A nemyslím pod utrpením jeho ukrižovanie a smrť, ale to, že bol s ľuďmi. Veľmi blízko s ľuďmi.

Začnime Petrom a apoštolmi. Keď im Ježiš hovorí o tom, čo ho čaká, objavuje sa v nich vzbura, ktorú Peter vyjadrí slovami: „To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16, 22). Už si zažil, že ťa najbližší nechápu? Presne to sa stalo Ježišovi.

Pozrime sa, čo hovorí Izaiáš: „Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou“ (Iz 50, 6). Všetko to, čo spomína – bitie, trhanie, potupa, pľutie – nerobí diabol, ale ľudia. Často blízki ľudia.

Aj žalmista spomína: „… omotali ma povrazy smrti a zmocnili sa ma úzkosti podsvetia, … ocitol som sa v súžení a trápení“ (116, 3). Čo si vo svojom živote pamätám, vždy za niečím podobným boli konkrétni ľudia. Koľko úzkosti, trápenia a súženia musel prežívať Ježiš! Nielen s farizejmi, saducejmi, neprajníkmi, ale aj s tými najbližšími… Ako to zvládal?

Odpoveď je opäť u Izaiáša a v žalme: „Pán, Boh, mi pomáha“ (Iz 50, 7. 9) a „Pán… mi pomohol, keď som bol v biede. Lebo môj život zachránil od smrti, moje oči od sĺz a moje nohy pred pádom“ (Ž 116, 6. 8). Ježil ako človek mal bytostnú skúsenosť Božej ochrany a vedenia. Preto naplno prežíval rozhodnutie, ktoré žalmista vyjadril slovami: „Pred tvárou Pána budem kráčať“ (Ž 116, 9).

Trošku analýzy a máme skvelý biblický návod na to, ako žiť s ľuďmi. Nijakému zo spomínaných trápení sa nevyhneme – ani Ježiš sa im nevyhýbal. Ale kráčal s očami upretými na Otca. Kráčal bezpečne a isto. Bez hriechu.

Nám sa to bez hriechu zrejme nepodarí, ale ak to bola Ježišova cesta, nech sa stane aj našou. Kráčať pre tvárou Pána. V rodinných vzťahoch, vo vzťahoch v práci alebo v škole, medzi susedmi, vo farnosti – kráčať pre tvárou Pána. Myslíš, že Boh ťa povedie do hádok a sporov plných zlej vášne? Nikdy! Že ťa bude viesť k ohováraniu či dokonca osočovaniu? Nikdy! Naopak, urobí ťa zmierovateľom, nositeľom pokoja… Hoci pri tom všetkom budeš niesť kríž, ktorý dnešné čítania tak jasne vyjadrujú – kríž života s ľuďmi.

Pri tom si často musím pripomínať, že taký istý kríž nesú ľudia, ktorí žijú so mnou. Lebo aj ja som človek, ktorý je pre iných bremenom.

zdroj: dcza.sk