V istú sobotu kráčal Ježiš cez obilné pole. Jeho učeníci cestou začali trhať klasy. Farizeji mu povedali: „Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno?“ On im odvetil: „Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním?“ I povedal im: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“

Potom znova vošiel do synagógy. Tam bol človek s vyschnutou rukou. A oni naň striehli, či ho v sobotu uzdraví, aby ho mohli obžalovať. Tu povedal človekovi s vyschnutou rukou: „Staň si do prostriedku!“ A tamtých sa opýtal: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ Ale oni mlčali. S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: „Vystri ruku!“ On ju vystrel a ruka mu ozdravela. Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť. (Mk 2, 23 – 3, 6)

Čo sa smie robiť v sobotu? Aj takúto otázku môžu vyvolať dnešné čítania ako reakciu na otázku farizejov, prečo učeníci robia to, čo sa v sobotu nesmie. No ak by sme ostali pri tom, čo sa smie a čo nesmie, dostali by sme sa do nekonečného výpočtu dovoleného a zakázaného: „Toto ešte smiem, hento už nesmiem. Hodina práce (či dve alebo tri) je dovolená, hodina a jedna minúta je hriech…“ Naskakuje mi husia koža z takého zmýšľania.

Ježiš (aj Pán ústami Mojžiša v prvom čítaní) nepredkladá zoznam. Poukazuje na niečo iné – slávenie soboty je prejavom života slobodného človeka, drina v sobotu je životom otroka. Žasnutie nad Božím dielom a radosť z Božích darov je údelom a privilégiom toho, kto vie, že je milovaný bez akýchkoľvek podmienok. Taký človek neváha aj tvrdo pracovať v sobotu, ak je to potrebné ako prejav lásky. Neustále lopotenie sa – teda aj v sobotu – je prejavom mentality otroka. A pritom to nemusí byť – v našich časoch a v našich krajoch – otrok v okovách, na galejach. Môže to byť otrok lakomstva, otrok túžby čoraz viac mať, otrok workholizmu, otrok strachu, že mu niečo bude chýbať, že niečo nestihne…

Aká je tvoja mentalita? Si slobodný alebo otrok? Ak to nevieš, ak si sa nad tým nikdy nezamýšľal, pozoruj trochu svoje správanie sa. Nerobíš v nedeľu, lebo „čo by povedali susedia“? Lebo sa to nepatrí? Lebo je to hriech? Ak zmýšľaš takto, mentalita otroka ti je veľmi blízka. Nerobíš v nedeľu, lebo chceš tráviť čas so svojím Bohom (v kostole, pri spoločnom obede v rodine, s kamarátmi na futbale, s manželkou na návšteve, s deťmi na výlete, v spoločenstve nad Božím slovom…)? Ak toto sú tvoje postoje, si (s dosť veľkou pravdepodobnosťou) slobodný. Vieš, že Boh „z tvojich pliec sňal ťažké bremeno“ (porov. Ž 81, 7), a vieš sa z toho patrične radovať. A ak je skutočne potrebné niečo v nedeľu urobiť, robíš to s radostným duchom s pohľadom upretým na Ježiša.

Iste, „tento poklad máme v hlinených nádobách“ (2 Kor 4, 7), prežívame svoje slabosti a mentalita otroka nám je vždy naporúdzi, no práve život s Ježišom nám umožňuje zachovať si slobodu ducha aj vtedy, keď sme (zamestnávateľom, okolnosťami, povolaním…) nútení pracovať v nedeľu alebo keď nás k práci volá láska.

Kiež nikdy nie sme otrokmi!!!

P.S.: Čo myslíš, nemôže byť zmýšľaním otroka aj nedeľné kupovanie korbáčikov pred kostolom? Alebo akékoľvek nedeľné nakupovanie?

zdroj: www.dcza.sk