Sv. Andrej-Svorad, pustovník
Svorad pochádzal z Poľska, údajne sa narodil okolo r. 980 niekde v okolí rieky Visly v rodine roľníka. Traduje sa, že ako mladý mních žil neďaleko slovenských hraníc v dedine Tropie nad Dunajcom. Ako mnohí iní, pridržiaval sa cyrilometodskej tradície. Keď kráľ Boleslav Chrabrý r. 1022 vystúpil proti staroslovienskej liturgii, Svorad odišiel na územie Slovenska. Usadil sa v kláštore sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. Zložil sľuby a stal sa benediktínom. Pri sľuboch prijal meno Andrej. Keď dovŕšil 40 rokov – podľa vtedajších predpisov – mohol odísť ako pustovník do samoty a žiť podľa hesla „Modli sa a pracuj!“ Pridružil sa k nemu mladý rehoľný brat Benedikt. Keďže však nemali pokoj od mníchov ani od nábožných veriacich, odišli na Skalku pri Trenčíne. Žili veľmi prísnym životom, v pôste a odriekaní.
Počas štyridsaťdenného pôstu mal k dispozícii ako stravu len štyridsať orechov. V robote pritom neustával – klčoval les. V noci sedával v otesanom dubovom kláte, don ktorého napichal ostré bodce. Akonáhle mu hlava klesla od únavy a telo sa naklonilo, okamžite bol hore a pokračoval v modlitbe. (zo Života svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka od päťkostolského biskupa Maura z r. 1064)
Keď cítil, že sa blíži jeho posledná hodina, odišiel na Zobor do kláštora. Po jeho smrti našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Zomrel asi r. 1034. Kde ho pochovali hneď po smrti, nevieme. Teraz sú jeho pozostatky uložené spolu s pozostatkami sv. Benedikta v nitrianskej katedrále. Za svätého ho spolu s Benediktom, uhorským kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gérardom vyhlásil pápež Gregor VII. R. 1083.