Dobrý pastier je vynikajúcim darom pre každé cirkevné spoločenstvo. Každá diecéza so schopným vodcom na svojom čele sa môže cítiť požehnanou a Milánska diecéza v 16. storočí ňou určite bola!

Uplynulo 46 rokov od objavenia Ameriky, 32 rokov od dokončenia Chrámu sv. Petra v Ríme a už 4 roky pracuje na svojom Poslednom súde v Sixtínskej kaplnke Michelangelo, keď sa v Arone 2. októbra 1538 v šľachtickej rodine narodil Karol Boromejský. Jeho životopisné údaje hovoria, že blízko k Bohu mal už od svojho detstva, hoci nie vždy ľahkého. Keď mal 9 rokov, zomrela mu mama a ako 19-ročnému mu zomrel aj otec. Po prvých štúdiách v Miláne odchádza študovať právo do Pavie. Ako zbožný, čnostný a usilovný študent sa stáva vzorom pre svojich vrstovníkov. V roku 1559 po získaní doktorátu z rímskeho i cirkevného práva sa vracia domov pripravovať sa na kňazský stav. Na Petrov stolec sa vtedy dostáva jeho ujo Giovanni Angelo Medici a prijíma meno Pius IV. Sám Karol bol vysvätený na kňaza 17. 7. 1563, a iba rok po tom, sa stáva už ako kardinál milánskym arcibiskupom. Vtedy mal iba 25 rokov. Karol sa stáva biskupom v dobe, keď západná Cirkev bola bolestne poznačená reformáciou. Zürich sa snažil reformovať Zwingli, Ženevu Kalvín, v Augsburgu ríšsky snem vyhlasuje protestantskú konfesiu a Henrich VIII. vzďaľuje Anglicko od Ríma. Karol sa rozhodol, že on zreformuje Miláno.

Karol však, ako poslušný nástroj v Božích rukách veľmi dobre vedel, že má začať v prvom rade reformou seba! Sám dobre vedel, že ani tie najprísnejšie nariadenia nie sú účinné, ak ich nedodržiava sám reformátor. Vyjadrí sa: „Málo by osožili všetky vydané zákony, keď ich my sami nebudeme dodržiavať.“ Sám mal výnosy z viacerých kláštorov, ktorých sa zriekol. Svätý biskup Karol Boromejský mal pri sebe vždy kňaza, ktorého výslovne poveril, aby ho upozorňoval na chyby. Modlitba, pôsty, rozjímania boli pravidelnou súčasťou jeho života.

Svoju pozornosť potom Karol obrátil na kňazstvo. Kňaz musí vyrastať v ovzduší čnosti a modlitby, dočasne vzdialený od sveta, kde sa má vrátiť zocelený a pripravený slúžiť. Dnes sa v tomto duchu vyučuje v seminároch. Nebolo tomu však takto pred 300 rokmi. Kandidáti na kňazstvo sa museli uspokojiť len so stručnou prípravou pod vedením nejakého miestneho kňaza. Je pochopiteľné, že kňazi s takouto povrchnou duchovnou a intelektuálnou prípravou neskôr zanedbávali svoje povinnosti. Často boli na pohoršenie, a len Prozreteľnosť vie, do akej miery boli aj dôvodom samotnej reformácie. Týmto neprístojnostiam urobil koniec Tridentský koncil, ktorý biskupom nariadil aby vo svojich diecézach zriadili kňazské semináre. Biskupi v Tridente mali pravdu, keď tvrdili, že tento jediný dekrét o zriadení seminárov stačí na to, aby ich námahy boli odmenené. Sv. Karol v decembri 1564 otvára Milánsky seminár v ktorom bývalo 34 klerikov a 14 pátrov jezuitov. Ďalších 100 bohoslovcov navštevovalo školu a dostávalo od svätca stravu a odev. Kardinál Boromejský založil aj menšie semináre mimo Milána – v Somasco, v Castello nad Leccom, v Celane, v Inverigu. S veľkodušnou horlivosťou myslel aj na švajčiarske údolia. V roku 1569 načrtol pre svoje semináre schému pravidiel. Boli jednoduché, ale práve nepatrný rozsah spomenutých pravidiel najlepšie dokazuje vznešenosť ducha, ktorým boli preniknuté. Sám sa vyjadril: „Len tam, kde ideál ochabol, alebo úplne vyhasol sú potrebné predpisy a príkazy, aby duch znovu ožil“. Sv. Karolovi patrí vďaka za to, že do seminárov boli zavedené tri prostriedky duchovného povznesenia: rozjímanie, uzavretosť a spytovanie svedomia. Bohoslovci ho mali radi ako svojho otca, lebo on ich miloval ako svojich synov.

„Rozhodol som sa, že reformu začnem s prelátmi“, napísal svojmu ujovi Piovi IV. do Ríma, „…bola by to najlepšia cesta. Musíme ísť napred a ľud nás bude tým ľahšie nasledovať“. Mesiac po svojom vstupe do Milána zvolal Karol 1. provinciálny koncil, na ktorý pozval 15 sufragánnych biskupov (Karol bol najmladší). Po ňom nasledovalo ďalších 5 koncilov. Okrem toho sv. Karol zorganizoval 11-krát diecéznu synodu. Uznesenia synod sv. Karola Boromejského sú dodnes hodnotným prameňom pre zaistenie disciplíny a vedenie diecéz. Tvoria akoby praktickú príručku pastorálnej teológie pre biskupov. Ešte v 20. storočí v Amerike čerpali z Acta Ecclesiae Mediolanensis. Ochota s akou išlo duchovenstvo za svojim horlivým pastierom, bola taká veľká, že niektorí sa zjednotili v zvláštnom spoločenstve zvanom Obláti sv. Ambróza. Títo kňazi i naďalej žili medzi svetským duchovenstvom, ale rozhodli sa žiť dokonalejším kňazským životom.

Zdá sa že práve z doby sv. Karola pochádza veta že: „Taliansko je fašiangový národ“ (t.j. rozpustilý). V samotnom Miláne pod vplyvom rozpustilého života miestnych vladárov dosiahla roztopašnosť ešte vyššiu mieru ako inde. Sv. Karol sa snažil do bohoslužieb vniesť jednoduchosť a odbúrať zbytočný luxus. Celú svoju diecézu prešiel 3-krát. Dnes si asi ani nedokážeme predstaviť s akou námahou to bolo spojené. Jednalo sa o hornatú diecézu 16. storočia, bez ciest. Musíme si taktiež pripomenúť, že mnohé z vidieckych farností sa nachádzali ešte len vo vývojovom štádiu. Duchovná správa vo farnostiach bola zanedbávaná a pristupovanie k sviatostiam bolo veľmi zriedkavé. Samotným kostolom často chýbali krstiteľnice, spovednice. Zlé mravy však boli spôsobené aj nevedomosťou. Vyučovať ľud znamenalo asi toľko, ako mravne ho obrodiť. Prianie koncilových otcov bolo, aby bol vydaný katechizmus. Predsedom komisie ktorá mala katechizmus vypracovať bol sám svätec. Jej plodom bol známy rímsky katechizmus. V Miláne bola potom otvorená Škola kresťanského vyučovania. Sám sv. Karol bol výsledkami nadšený a nunciovi do Španielska napísal: „Tak prospešné je dielo kresťanského vyučovania, že neviem, čo iného by tak blahodarne pôsobilo v mojom biskupstve ako práve ono.“ Príkladný život sv. Karola bol pre jeho veriacich veľkou pohnútkou k morálnemu životu. Ľudia tak na vlastné oči videli čnostný život svätca. Bolo teda skoro nemožné, aby sa ľud nenechal strhnúť silou príkladu a neprijal reformu, ktorú mu sv. Karol predkladal skôr príkladom ako slovom.

Aj v radoch veriacich vznikali mnohé bratstvá. Významné boli Congregazioni della Caritá, ktoré svätec podporoval. Z túžby nahradiť hlučné svetské slávnosti prejavmi verejného kultu zriaďoval Bratstvá Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Tieto bratstvá existujú dodnes. Celkový rozkvet zbožnosti bol dielom Sv. Karola. Svätec ho však vo svojej skromnosti pripisoval dobrým vlastnostiam svojho ľudu. Biskupovi z Vercelli Bonomimu, napíše: „Teším sa, že tak ľahko a ochotne prijímajú všetky moje nariadenia“.

Sv. Karol Boromejský zomiera roku 1584, iba ako 46-ročný, vyčerpaný prácou pre Milánsku cirkev. Keď v roku 1586 cestoval cez Miláno biskup Antonio žasol nad horlivosťou duchovenstva i nad zbožnosťou milánskeho ľudu. Vo svojej správe do Ríma píše: „Ľud je učenlivý…, najmä vo sviatočných dňoch sa oddáva nábožným cvičeniam, zvlášť v kresťanskej náuke. Videl som malé deti ako zábavne preberali katechizmus a hovorili pri tom veci, ktoré by nedokázal ani dospelý človek“. Každý z Božieho ľudu sa môže nechať inšpirovať. Samotná relikvia Karlovho srdce je v Ríme. Určite je to aj pozvanie pre nás, aby sme zachovávali pravú vieru a nechali sa viesť učením, nádejou a láskou Večného Mesta.

Z reči svätého biskupa Karola na poslednej synode:

„Uznávam, všetci sme slabí. Ale Pán Boh nám dal prostriedky, ktorými si môžeme ľahko pomôcť, ak chceme. Mám ťa poučiť, ako ti môže stále pribúdať síl, a ak si už bol v chóre sústredený, ako môžeš byť druhý raz pozornejší a tvoja služba Bohu milšia? Počúvaj, čo poviem. Pochopte, bratia, že mužovia Cirkvi nepotrebujú nič tak ako vnútornú modlitbu, ktorá predchádza, sprevádza a nasleduje všetky naše skutky. Ak vysluhuješ sviatosti, brať môj, rozjímaj o tom, čo robíš. Ak sláviš omšu, rozjímaj o tom, čo obetuješ. Ak sa v chóre modlíš žalmy, rozjímaj nad tým, komu a čo hovoríš. Ak vedieš duše, rozjímaj nad tým, akou krvou sú obmyté, a nech sa takto všetko medzi vami deje v láske. Takto všetky tie nespočetné ťažkosti, ktoré každý deň nevyhnutne skusujeme (veď je to náš údel), budeme môcť ľahko prekonať. Takto budeme mať silu porodiť Krista aj v sebe aj v iných.“

Nebuďme leniví nasledovať tých, ktorých s takou radosťou oslavujeme!