Ježiš opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja. Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával. A prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili. Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch aj nemým reč.“ (Mk 7, 31-37)

Ku Ježišovi priviedli hluchonemého človeka a prosili za jeho uzdravenie. Ježiš ho berie nabok. Preč od zástupu. Tam ho v tichu uzdravuje slovami: Otvor sa! Byť hluchonemým alebo mať niekoho hluchonemého vo svojej blízkosti je zložité. Dnes už je veľa možností komunikácie, ale prídu chvíle, keď dotyčný nereaguje. V tejto chvíli si predstavujem Ježiša, ako ma počas prežívania dňa oslovuje veľakrát milým slovom, pozýva ma do svojej blízkosti, vyzýva ma k tomu, aby som zjavoval iným jeho lásku. Reagujem na jeho volanie? Nesprávam sa ako nemý človek, ktorý ho nepočuje, nevníma, pretože som zaneprázdnený hmotnými vecami, prácou, zhonom, úlohami, zábavou…? Ježiš ma túži zobrať za ruku, preč od mojich starostí a chce mi niečo povedať, chce uzdravovať, čo je vo mne choré. V zhone sa to nedá! Nájdem si pre neho čas?

Pane, uzdrav ma z mojej sebestačnosti.

zdroj: zamyslenia+