V evanjeliách predchádzajúcich pôstnych nedieľ sme mohli vidieť Ježiša ako vodu, svetlo, chlieb, pastiera. Dnes sa zjavuje ako darca života. Vzkriesenie Lazára je posledný a najväčší z Ježišových zázrakov. Je prejavom Ježišovej moci nad smrťou, najjasnejším predobrazom vzkriesenia a súčasne bezprostrednou príčinou, prečo sa veľkňazi a starší rozhodnú Ježiša zabiť. Udalosť, ako ju podrobne opisuje Jánovo evanjelium, začína správou o vážnej Lazárovej chorobe. Jeho sestry sa snažia okamžite informovať Ježiša, ktorý jediný mu podľa nich ešte môže pomôcť. V núdzi sa človek vždy spontánne obracia na Boha, lebo „v núdzi poznáš priateľa“. Medzi Ježišom a učeníkmi vládla atmosféra hlbokého priateľstva. Aj Mária a Marta odkázali Ježišovi: „ten, ktorého miluješ, je chorý“ (v. 3) a Ježiš reaguje podobne: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť“ (v. 11). Ježiš zostáva pokojný, nielen choroba ale dokonca i smrť môže osláviť Boha. Také ponímanie udalostí si však vyžaduje vieru: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ (v. 40). Zmyslom choroby je posilniť vieru aj v učeníkoch: „aby ste verili“ (v. 15). Ježiš sa utiahol za Jordán, lebo v Jeruzaleme sa už snažili zajať ho a on chcel oddialiť udalosti, aby sa podľa Otcovej vôle odohrali cez veľkonočné sviatky.

Keď sa Ježiš priblížil k Betánii, Marta a neskôr aj Mária vyslovili výčitku, ktorú cez tie dni pravdepodobne opakovali veľmi často: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel“ (v. 21;32). Vyjadrovali tým nielen vieru v jeho moc uzdravovať, ale aj svoje sklamanie, že nepomohol práve ich bratovi, keď toľkých iných zachránil. Vzkriesením Lazára Ježiš dosvedčuje, že má moc premôcť nielen chorobu a smrť ale aj darovať večný život, ktorým je spoločenstvo s Bohom. Lebo podstatou Boha je vzťah a byť vo vzťahu s Bohom znamená žiť.

Vzkriesenie Lazára je znamením. Ježiš vyvádza Lazára zo smrti späť do pozemského života, po ktorom Lazár napokon zomrel. Ježišovým pravým darom však nie je pozemský život, ktorý by sa do nekonečna predlžoval, ale život vo večnom spoločenstve s Bohom, ktorému všetko žije, lebo on nie je Bohom mŕtvych, ale živých.

Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu.

Keď Ježiš uzdravil porazeného, povedal mu, aby viac nehrešil, žeby sa mu nestalo niečo horšieho (Jn 5, 14). Slepý od narodenia ani Lazár neboli chorí v dôsledku hriechu, ale aby sa na nich zjavila Božia sláva. Aj človek, čo fyzicky žije, môže byť duchovne mŕtvy. A ten, čo zomrel, žije ďalej v Bohu.

Pane, keby si bol býval tu.

Ježiš povedal učeníkom, že sa kvôli nim raduje, že nešiel hneď a Lazár zomrel (v. 15). Zdalo sa to kruté, ale Boh mal ešte vznešenejší zámer. Aj my si často kladieme otázku či nás Pán zachráni od bolesti a smrti. Čo osoží Boh, ktorý nedokáže človeku pomôcť?! Práve keď by sme tak potrebovali, aby bol tu s nami, zdá sa akoby bol veľmi ďaleko. Sú otázky, na ktoré nedostaneme odpoveď hneď a nezostáva iné, len v hlbokej viere čakať.

Ja som vzkriesenie a život.

Ježiš sa zjavuje slovami „Ja som“. On je pre nás vzkriesenie a život, prítomný i budúci. Ježišova odpoveď nepomerne presahuje očakávania Lazárovej sestry. Ježiš môže nielen predísť smrti, ako verila Mária, Marta i prítomní Židia. Ježiš môže mŕtveho prinavrátiť do tohto života – aj Lazár neskôr zomrel – no Ježiš dokáže ešte nepomerne viac: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie“. Ježiš nezachraňuje len pred prirodzenou smrťou, ako v prípade Naimského mládenca, stotníkovej dcéry a Lazára. On dáva večný život, a to každému, kto v neho verí a dáva ho už teraz, nie až po smrti. Veď vyhlásil: „Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život“ (5, 24). Počúvať jeho slovo a milovať bratov, to je jeho prikázanie (porov. 13, 34), ktoré nám umožňuje prejsť zo smrti do života. Lebo kto miluje, nezostáva v smrti (porov. 1 Jn 3, 14), ale v Bohu, ktorý je láska (porov. 1 Jn 4, 16). Veriť v neho znamená už teraz žiť ponad limity smrti. Pre veriaceho smrť neznamená zatvoriť oči naveky, ale naveky ich otvoriť aby videl to, v čo teraz verí a čomu žije: lásku Otca a Syna. Marta verila vo vzkriesenie, no nevedela, že práve stojí pred ňou.

A Ježiš zaslzil. Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“

Kým ostatní hlasno nariekali, Ježiš ticho zaslzil. Neboli to slzy bezmocnej bolesti ale bezhraničnej lásky, bol to plač Boha nad bolesťou človeka, ktorého miluje. V Ježišovi Boh nielen hovoril ľudskými ústami, ale aj plakal ľudskými slzami. Ostatní to pochopili, keď zvolali: „Hľa, ako ho miloval!“ (v. 36). Z očí toho, ktorý je svetlo sveta vyteká voda, ktorá nás privádza na svetlo. Tak, ako jeho smäd uhasí každý náš smäd, tak jeho slzy zotrú každú ľudskú slzu. Ježiš podľa evanjelií plakal tri krát: raz nad národom, keď plakal nad Jeruzalemom, raz v Getsemanskej záhrade, keď plakal nad hriechom sveta a nad Lazárom, keď oplakával účinok hriechu, smrť.

Veľrada sa rozhodla zabiť Ježiša.

Práve v deň, keď Ježiš daroval život sa veľrada rozhodla zabiť ho. Život za život, život za drahú cenu, za cenu vlastnej smrti. Prázdny Lazárov hrob vyprovokoval rozhodnutie odmeniť Ježiša krížom, ale on zmení kríž na prázdny hrob. Tak končí Ježišov „deň“ a prichádza „hodina“ keď sa zjaví jeho sláva. Proti tomu, ktorý dokáže vrátiť život mŕtvym sa stavia moc tých, ktorí sú schopní živých odsúdiť na smrť. Veľrada sa bála Ježiša z politických dôvodov; báli sa, že Rimania ešte viac obmedzia ich slobodu. Tak sa kvôli slobode rozhodli zriecť svojho Mesiáša – osloboditeľa, ktorý neprišiel oslobodiť Izrael od Rimanov, ale Izraelitov i Rimanov z otroctva smrti.

Prečo Ježišovi tak záležalo na viere učeníkov, Márie a Marty ako aj zástupu?

Lebo len vierou bolo možné vnímať Ježiša ako duchovného Mesiáša. Ježiš si bol plne vedomý, že jeho hodina sa blíži, nenávisť a úklady na jeho život sa stupňovali. Aj keď Ježiš vopred pripravoval učeníkov, že bude vydaný do rúk ľudí, že ním opovrhnú a zabijú ho, no keď sa to všetko začne diať, udržať v nádeji ich bude môcť len viera. V opise Lazárovho vzkriesenia vidíme aj jasné paralely s Ježišovým vzkriesením: Lazár bol zabalený do plachiet, Ježiš prikázal, aby odvalili kameň. Čo Ježiš spravil Lazárovi, to Boh spravil Ježišovi. Lazára musia porozväzovať iní ľudia, Ježiš si sám poskladá plachty i šatku…

Prečo Ježiš čakal, až kým Lazár zomrie?

Podľa židovskej tradície je duša s telom spojená do troch dní od smrti. Ježiš chcel prísť až keď bude úplne isté, že Lazár nie je mŕtvy len zdanlivo. Pýtame sa, prečo Boh necháva človeka neraz dlho čakať, kým vyslyší jeho prosby. V tomto prípade dostávame jasnú odpoveď: preto, že „Ježiš miloval Martu i jej sestru a Lazára“ (v.5) A tiež preto, lebo „táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (v. 4). My vidíme len bezprostrednú potrebu pomoci, nadprirodzené dôvody pozná len Boh. Prijať aj to, čomu momentálne nerozumieme nemožno inak, než vo viere. Ježiš prejavil smútok, že ani najbližší ho neprijali ako Mesiáša, to presahovalo ich predstavy a ich viera na to nebola dosť silná. Chápať začnú až keď prehovorí prázdny hrob.

Aké súvisy možno vidieť medzi vzkriesením Lazára a naším životom?

Všeobecne si myslíme, že smrť prichádza na konci života, že smrťou sa život končí, náhlou či pomalou. V skutočnosti celý život je smerovanie k smrti. Smrť už prichádza a človek jej kráčam v ústrety. Aj Ježišov príchod je priebežný, on už prichádza, už ho stretáme, najmä v Eucharistii. Pre veriaceho to je optimistická vízia: čas, ktorý žijeme, je už časom v ktorom nám Ježiš kráča v ústrety, večnosť začína už teraz. Tak to vnímali prví kresťania. Ježiš nečaká na nás v nebi, on je prítomný medzi nami. Problém je ten istý ako v prípade učeníkov: chýba nám viera. A Ježiša bolí, keď vidí, o čo sa tým oberáme.

Ako posudzovať zázraky?

Ježiš, ktorý poznal ľudskú prirodzenosť lepšie ako my vie, že zázrak aj potrebujeme, aj že prináša veľké riziko. Evanjeliá častejšie konštatujú, že od Ježiša žiadali zázračné znamenie aby ho pokúšali. Zázrak má človeka len odštartovať. Avšak kým žijeme tu na zemi, do Božieho sveta možno vstúpiť iba vierou, môžeme akoby nahliadnuť ponad plot našej prirodzenosti. Ježiš je aj z druhej strany smrti, a je aj na našej. On jediný prešiel skúsenosťou smrti a tak môže človeka chytiť za ruku a osobne ho previesť bránou smrti. Preto je tak dôležité pripomínať zomierajúcim, že Ježiš je pri nich, aby sa tejto jeho ruky chytili. Kto neverí, tomu nepomôžu ani zázraky. Nie rukolapné dôkazy živia vieru, ale s vierou sa chytiť Božej ruky, ktorá vovádza človeka do života.