Evanjeliový úryvok Tretej veľkonočnej nedele (Lk 24, 13-35) ponúka príbeh dvoch učeníkov, ktorým sa na ceste do Emauz zjavil vzkriesený Pán.

Z archeologického hľadiska prebieha medzi odborníkmi dodnes diskusia, kde sa nachádzali biblické Emauzy. Evanjelium uvádza vzdialenosť z Jeruzalema 60 stádií = 12 km. V staroveku sa cirkevní otcovia (Origenes, Euzébius, Hieronym atď.) prikláňali k lokalite Nikopolis, ktorá mala v Starom zákone pomenovanie Emauzy (porov. 1 Mach 3, 40). Avšak od Jeruzalema je vzdialená až 160 stádií. V stredoveku sa za Emauzy považovalo mesto Kyriat Yearim (dnes Abu Goš), ktoré vzdialenostne zodpovedá biblickým 60-tim stádiám. V súčasnosti prevažuje názor, že biblické Emuazy sa zhodujú s dnešnou dedinkou El-Qubeibeh. Udalosť pripomína tamojší katolícky kostol uctievaný ako Kleopasov dom, ktorý spravujú františkáni.

Cesta

V pôsobivom rozprávaní Lukáš opisuje dvoch učeníkov, ktorí sa počas cesty rozprávajú o Ježišovi Kristovi. Evanjelista uvádza, že jeden z nich sa volal Kleopas. Nepatril do okruhu dvanástich apoštolov. Niektorí biblisti ho spájajú s Máriou Kleopasovou (manželka?, dcera?), ktorá podľa evanjelistu Jána stála pri Ježišovom kríži (porov. Jn 19, 25). Identita druhého učeníka je neznáma. Niektorí v ňom vidia samotného evanjelistu Lukáša. Sme však len v rovine hypotéz. V celom príbehu je kľúčovým rozhovor, ktorý dvaja učeníci vedú najskôr sami a neskôr s neznámym pútnikom. Cesta a rozhovor na nej je obľúbený spôsob komunikácie Lukáša so svojimi čitateľmi. V časti 9, 51 – 19, 28 svojho spisu tretí evanjelista usporiadal materiál do jedného celku Ježišovej cesty do Jeruzalema.

Všetky Ježišove slová a skutky je potrebné hodnotiť z tohto pohľadu. V Skutkoch apoštolov Lukáš hovorí o Ježišových učeníkoch ako o nasledovníkoch Cesty. Toto označenie má obrazný význam a vyjadruje životný štýl a správanie človeka. Evanjelium a Skutky apoštolov ukazujú, že cestou, ktorú prešiel Ježiš, teraz kráčajú apoštoli, ktorí ohlasujú evanjelium v Jeruzaleme cez Judeu a Samáriu až po hranice sveta (porov. Sk 1, 8).

Rozhovor

Teraz sa vrátim k druhému učeníkovi, ktorého meno a identitu nepoznáme. Môžeme v ňom vidieť samých seba. Kráčame životom. Je to naša púť – naša cesta. Nie je osamotená. Vytvárame rodiny, partie, priateľstvá, kolektívy, komunity atď. Evanjelista nám odkazuje, že do nášho života patria aj rozhovory o viere, o Bohu, o náboženstve, o hodnotách. V gréckom jazyku je v tomto príbehu pre výraz „zhovárať sa“ použité sloveso „homiléo“, z ktorého pochádza aj výraz „homília“. Naše rozhovory by nemali byť len odovzdávaním „klebiet“, ale mali by sa stať homíliami. To je podnet aj pre nás kňazov. Čo je obsahom našich homílií, ktoré podávame našim poslucháčom? Ako sa na ne pripravujeme? Dnes sa Kristus pýta aj nás: „O čom sa to cestou zhovárate?“ (Lk 24, 17) O čom vedieme naše rozhovory? Čomu venujeme pozornosť?

Ďalšou dôležitou skutočnosťou je, že k dvom učeníkom sa v istom okamihu pridáva samotný Ježiš. Najskôr je nepoznaný. Presne ako veľakrát v dejinách. Učeníci ho dokonca nazývajú „cudzincom“. Skutočne pre mnohé krajiny sa Boh stal cudzincom. Ale aj spoločnosť, ktorá sa vyhlasuje za agnostickú, ba až neveriacu, čelí hodnotovým otázkam, tzn. na svojej ceste časom a priestorom sa dostáva do kontaktu s Bohom. Ako príklad uvediem terajšie televízne debaty v susednej Českej republike, v ktorých sa popri medicínskych a ekonomických pohľadoch na koronavírus venuje pomerne široký priestor etickému pohľadu. Diskutuje sa o tom, v čom spoločnosť urobila v minulosti chybu a uvažuje sa, akým spôsobom by sa mali niektoré naše vzorce správania zmeniť. Je dobré, že aj v rámci spoločenstiev veriacich sa otvorili témy, ktoré sme doteraz neriešili. Uzavreté chrámy nás nútia premýšľať o našej viere a našom vzťahu k Bohu.

Kľúčom je Kristus

Ako som spomenul, v celom príbehu majú kľúčové miesta dialógy. Učeníci vyznávajú neznámemu cudzincovi, že témou ich rozhovoru je osoba a dielo Ježiša Krista. Spolupútnikovi ponúkajú aj krátke zhrnutie, ktoré predstavuje vyznanie viery: Bol to prorok, mocný v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom. Zomrel na kríži a bol pochovaný, ktorí teraz žije.

Evanjelista Lukáš hovorí o reakcii Krista, ktorý „počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ (Lk 24, 27) Tieto slová majú vážny dôsledok pre interpretáciu Svätého písma. Evanjelista Lukáš nám – svojim čitateľom ústami Pána Ježiša zanechal návod ako čítať Sväté písmo. Ten istý Boh je autorom obidvoch častí. Ak čítame starozákonné texty, máme to robiť vo svetle Ježišovho posolstva. Pre kresťanov je osoba a náuka Božieho Syna „kľúčom“, ktorým vždy otvárame Starý zákon s vedomím, že Kristus je jeho naplnením. Výstižne to vyjadril svätý Augustín: „Nový zákon je v skrytý v Starom a Starý zákon je zjavený v Novom.“ Už v 2. storočí Cirkev jasne odmietla učenie kňaza Marciona, podľa ktorého Starý zákon je pre kresťanstvo už nepotrebný. Vnútorná jednota a nerozlučiteľnosť celého Svätého písma je rozhodujúce kritérium správnej hermeneutiky viery.

Boží Syn otvára Písma

Chcem ukázať ešte jednu textovú zaujímavosť. Evanjelista evidentne kladie dôraz na sloveso „otvoriť“ (v gréčtine „dianóigo“). Na začiatku príbehu sa píše: „Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali.“ (Lk 24, 16) Presnejší preklad by možno znel: „Niečo bránilo ich očiam, aby ho spoznali.“ Na konci Lukáš konštatuje: „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho.“ (Lk 24, 31) Tieto vyjadrenia majú dva zásadné odkazy.

1. Ježiš Kristus nie je dosiahnuteľný ľudským zrakom. Potrebujeme zrak viery; 2. Tento dar nie je výsledkom ľudského výkonu, ale Božou milosťou.

Je to Boží Syn, ktorý im otvoril oči. Avšak človek vôbec nie je v pozícii iba pasívneho prijímateľa. To, že sa oni otvorili neznámemu cudzincovi, že s ním zdieľali svoj pohľad, zdôverili sa mu aj so svojimi sklamaniami, bolo prípravou, že Boží Syn mohol zapáliť ich srdcia, aby ho spoznali. Buďme aj my v našej viere a v našom hľadaní Boha úprimní a otvorení, lebo to je prvý krok, aby do nášho života mohol vstúpiť.

Samotní učeníci si boli vedomí tohto Božieho pôsobenia: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Lk 24, 32) Aj v tomto prípade slovenský preklad „vysvetľoval nám Písma“ v gréckom texte doslova znie „otváral nám Písma.“

Praktické odporúčanie

Čítajme Sväté písmo denne. Vytvorme si denný plán čítania a usilujme sa ho dodržať. Odporúčam čítať radšej kratšie biblické úseky, ale pravidelne, pozorne a pamätať si obsah prečítaného. Buďme trpezliví, ak niektorému biblickému textu hneď dobre nerozumieme. Nech si zachovajú vernosť čítaniu Božieho slova a v správnom čase Boh osvieti ich myseľ, ako to urobil emauzským učeníkom.

Autor: František Trstenský