Uvedomil si už svet, ako sú (mladí) ľudia osamelí a vnútorne chudobní? Unavení dúfaním, unavení súžením, unavení túžením, plánovaním, unavení pádmi a vzletmi, unavení rodinou, sebou, štúdiom, zamestnaním, politikou, médiami, Cirkvou i svetom… Ako nechať v sebe vzbĺknuť iskru radosti? Kde vydolovať pochovanú nádej? U koho žobroniť o štipku dôvery, porozumenia a prijatia? Ako vlastne vyzerá láska – o ktorej už mladý človek v spleti svetskej manipulácie nemá ani len šajnu, čo to je, ako sa prejavuje a či azda len Shakespeare ju pochopil…?

Dá sa pozorovať snaha masmédií utopiť človeka v ilúziách, pod ktorými nenápadne vykúkajú dravé pazúry otupenosti, neurčitosti, zmätku, klamu a vzbudzovaných obáv; doslova marketingový diktát – čo a ako si majú ľudia myslieť, čomu a komu majú veriť, po čom majú túžiť, čo si majú kúpiť… AKÍ BY MALI BYŤ! Mnohí ľudia sú zdrvení vlastnou vnútornou biedou, (ktorá je aj produktom celosvetovej masmediálnej manipulácie) a tak nešťastní stoja v strachu tvárou v tvár svojmu životu. Osamelosť trpiaceho ľudstva vzbudzuje v srdci pálčivú bolesť s úprimným prianím, aby pochopili, že zmysluplnosť a zdar života závisí na prameňoch, z ktorých čerpajú. Úbohé vyhladované duše, ktoré stále neobjavili tento pokrm – skrytý vnútorný poklad životodarnej sily.

V akom stave je teraz Kronika živých?

Každý človek je nositeľom osobitného, veľmi reálneho živého príbehu, ktorý rozpráva svetu svojím životom, a tak zapisuje do Kroniky živých. Jej história nesie ťažké bremeno generačných krívd, neodpustení, nelásky… Ľudské chyby, zlyhania, omyly, vojny pomýlili a dodnes rozdeľujú.

Dejiny ľudstva by nemali byť kronikou hrôzy; zúfalých ľudských uzlíkov nešťastia, ktoré si ubližovali, tápali životom bez poznania jeho zmyslu. Žiaľ, stále je mnoho životných príbehov bez plnohodnotného obsahu, kde absentuje tá iskra ľúbeznosti a zmyslu pre veci trváce a podstatné. Ak sa v tomto smere nič nezmení, dedičstvo pre mladé generácie bude bez optimizmu – a chvíľami sa chce až povedať, že ak má byť takéto, lepšie by bolo, keby nebolo… Vďaka Bohu za šancu, príležitosť ďalších zajtrajškov, kedy ľudia môžu zmeniť svoj pohľad, postoj, prístup k životu, k sebe aj k iným… a stať sa povzbudením; presvedčiť (seba aj iných), že život má zmysel napriek všetkému; že sa oplatí bojovať a obetovať za dobro, spravodlivosť, pokoj, lásku a ľudskosť. Kronika živých zúfalo potrebuje zapisovať nové životné príbehy. Treba začať písať také, ktoré budú inšpirovať a poukazovať na to, že „sa to dá“, že „vždy to má zmysel“, že „to ide“, že „riešenie existuje“, …že pravá krása a láska neumreli s hrdinami romantických historických románov… a že šťastný happy-end víťazstva dobra nad zlom nie je len výplodom rozprávky starej matere…

Alebo, inými slovami, pre zbožnejšie duše: že Ježiš žije a aj dnes robí zázraky a ľudstvu stále pomáha!

Kedy bude človek šťastný?

Mnohí odďaľujú radostné prežívanie svojho života na neskoršie: „Potom, keď doštudujem, budem šťastný v svojom zamestnaní“… „Keď sa raz ožením, budem mať určite krásnu, dokonalú (90-60-90), vždy usmievavú, milujúcu manželku, vlastnú rodinu, potom budem šťastný.“ „Keby som lepšie zarábal, mohol by som cestovať po svete, potom by som bol určite šťastný“ a pod. Keby…, keď…, až…, snáď, azda, potom…, niekedy, hádam, až sa šťastie unaví…, „keď Pán Boh dá“…

Avšak, výhra patrí tým, ktorí skôr než budú na smrteľnej posteli, si uvedomia, že TERAZ prišiel ten čas, aby prestali prežívať s vidinou nádejného šťastia budúcnosti a začali konečne svoj život „naplno žiť“ vychutnávaním si neopakovateľných zázračných okamihov prítomnosti. Svedectvá zomierajúcich sú plné životnej múdrosti, ktorá zachytáva pointu života. Mnohí priznali, že okolo svojej fatamorgány šťastia chodili celý život, no až v hodine smrti uznali, že za svoje šťastie je zodpovedný sám človek. …oni to už, žiaľ, nestihli; no nechali po sebe ľudstvu silný odkaz, ktorý rezonuje:

Skoncovať s výhovorkami, prestať sa hrať, chopiť sa iniciatívy a začať uvedomelo žiť.

Je čas, aby si mnohí dospelí ľudia uvedomili, že treba skončiť hrať tú detskú hru a začať na sebe pracovať a správať sa ako dospelý zrelý človek, ktorý sa angažuje vo veciach lásky a dobra… ach, kiež by každý dospelý raz a navždy odložil svoje výhovorky a infantilnosť do svojej životnej kapitoly „moje detstvo“ (Kor 13, 11).

Ilúzia, utópia, realita… a čas plynie

Človek pácha na sebe najväčšiu lúpež, okráda sa o najlepšie sily svojim nesprávnym prístupom – k životu, k sebe aj k iným. Nie sú to vonkajšie okolnosti, ale vnútorný pocit skľúčenosti a neistoty (často vyvolaný predsudkami, obavami a falošným strachom), ktoré dodávajú vonkajším okolnostiam ten smutný alebo hrozivý dojem. A tie následne rozbíjajú vnútornú istotu, dôveru či odvahu začať nový vzťah alebo sa pustiť do skvelého nového projektu. Nemožno predčasne obetovať časť života smrti pre odpor, strach či negativitu, ktoré človek v sebe nosí. Čože už by mal potom akú radosť z kúsočka dobrovoľne zmrzačeného života, ktorý by sa už ani nedal nazvať životom?

autor: Júlia Kubicová