Keď sa Ježiš vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“ Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok. Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal: „Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si: „Kto potom môže byť spasený?“ Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné.“(Mk 10, 17-27)

Pozorujem v duchu Ježiša, ako hľadí na mladíka. Do ničoho ho nenúti, nepresviedča ho, rešpektuje jeho slobodnú vôľu. Je na ňom, či Ježišove slová prijme alebo nie. Mladík s tým mal evidentný problém, preto zosmutnel a odišiel.

Tak ako nebol Ježišovi ľahostajný mladík z evanjelia, tak sa s láskou teraz pozerá aj na mňa. Dokážem vnímať, čo mi hovorí? Čo všetko mi chýba, aby som ho dôsledne nasledoval? Kvôli čomu najčastejšie ja „odchádzam“? Je to majetok? Sú to veci, ktoré pevne držím v rukách a nerád by som sa ich zriekol? Sú to osoby, ktoré zaberajú celé moje srdce? Je to moja práca, ktorej sa venujem skoro celý deň, len aby som pre seba a pre rodinu zabezpečil vyšší životný štandard? Mám strach, že mi Ježiš „siahne“ na to, čo mi je najdrahšie a najmilšie? Nič z tohto sveta však neprevýši Božiu lásku!

Pane, pomôž mi postupne strácať všetko okrem Teba.

zdroj: zamyslenia+