Rímska diecéza začala proces blahorečenia mladej Rimanky Chiary Corbella Pertillo, ktorá obetovala život, aby priviedla na svet svoje dieťa. V tehotenstve jej bola diagnostikovaná rakovina jazyka, avšak pre to, aby zachránila svoje dieťa, začala s agresívnou liečbou až po pôrode. Umrela v roku 2012, rok po narodení svojho tretieho dieťaťa Francesca.

Dekrét otvárajúci diecézny beatifikačný proces predstavuje Chiaru ako „laičku, manželku a matku veľkej viery v Boha“, pričom dodáva: „jej obetovanie je majákom svetla nádeje, svedectvom o viere v Boha – Darcu života a príkladom lásky, ktorá je väčšia než strach a smrť“.

Chiara sa narodila 9.1.1984 v Ríme. Vo svojich 24 rokoch sa vydala za Enrica Petrilla, s ktorým sa zoznámila na púti v Medžugorii. Príbeh Chiary Corbelly, ktorú kardinál Agostino Vallini, niekdajší vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu, pri slávení jej pohrebnej svätej omše nazval „druhou Giannou Berettou Mollou“, poznajú aj mnohí Slováci, a to vďaka knihe s názvom: „Chiara Corbella Petrillo. Narodili sme sa a už nikdy nezomrieme“, ktorá vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve LÚČ. Hrdinský príbeh Chiary a jej manžela krátko po jej smrti opísali ich dôverní priatelia – manželia Cristiana Paccini a Simone Troisi.

Chiara totiž dala život nielen malému Francescovi, ale pred ním hrdinsky bojovala aj o možnosť priviesť na svet aj svoje ďalšie dve deti, ktoré kvôli vývojovým vadám umreli už pol hodinu po pôrode. Lekári, vediac o ťažkom postihnutí detí a ich neschopnosti prežiť viac než hodinu, jej však pri každom z tehotenstiev odporúčali potrat. Chiara o svojich deťoch napísala: „V manželstve nám Pán chcel darovať špeciálne deti: Máriu Graziu Letiziu a Dávida Giovanniho, avšak chcel od nás, aby sme ich sprevádzali len po ich narodenie. Dovolil nám ich však objať, pokrstiť a odovzdať do rúk nebeského Otca, a to v pokoji a v jednej neobyčajnej radosti. Teraz nám zveril toto tretie dieťa, Francesca, ktorý je zdravý a onedlho sa narodí, avšak Pán od nás žiada, aby sme mu aj naďalej dôverovali, a to aj napriek nádoru, ktorý som objavila len pred niekoľkými týždňami, a ktorý sa nám snaží nahnať strach z budúcnosti, no my aj naďalej veríme, že Boh aj tentokrát vykoná veľké veci“.

Hneď po pôrode Francesca podstúpila Chiara chirurgický zákrok a následné cykly chemoterapie a rádioterapie, liečba však už nepomohla. Terminálne štádium choroby prijala s pokojom a vo viere v Božiu prozreteľnosť. „Po tom, ako sa ukázalo, že už pre ňu niet lekárskej pomoci, Chiara Pána prosila o zázrak. Nie však o zázračné uzdravenie, ale o pokoj a silu na prežívanie chvíľ utrpenia a bolesti, pre seba, ale aj pre jej blízkych“, povedal v kázni na jej pohrebe františkánsky brat Vito, ktorý oboch manželov duchovne sprevádzal, pričom dodal: „A my sme videli zomierať ženu nielen pokojnú a vyrovnanú, ale dokonca šťastnú.“.

Chiara umrela v povesti svätosti 13. júna 2012, pochovaná je na rímskom cintoríne Verano, kam ju o príhovor chodí prosiť mnoho budúcich mám.

Prečítajte si tiež rozhovor, ktorý poskytol manžel Chiary Enrico na jeseň v roku 2015 portálu Slovo+:

Enrico, začnime tak jednoducho. Kto je pre teba Chiara?
Jednoducho, hej? Chceš vedieť, kto je pre mňa Chiara teraz? Chiara je pre mňa vzor, ktorý osvetľuje moju cestu. A je vzorom nielen pre mňa, ale i pre ostatných.

Prečo?
Pretože v našom príbehu a v jej tvári sa odrážala tvár nášho Pána Ježiša Krista. Viem, že teraz sa za mňa prihovára a predovšetkým viem, že tá časť života, ktorú sme prežili spolu, otvorila moje vnútro a moje srdce väčšmi, oveľa väčšmi, ako to bolo predtým.

Pamätáš si na prvý moment, keď si zbadal Chiaru? Kde to bolo?
V Medžugorí.

Čo si si v tej chvíli pomyslel?
Že do toho dievčaťa sa môžem zamilovať.

A? Zamiloval si sa do nej?
Do Chiary? Samozrejme, že som sa do nej zamiloval :).

Tak teda, aký bol váš príbeh lásky? Aké to bolo, keď ste spolu chodili?
Náš vzťah bol úplne normálny – taký, aký mali všetci naokolo. Spoznávali sme sa, mali sa radi, rozchádzali sme sa, hádali sa a potom sme sa uzmierovali.

Ako dlho ste spolu chodili?
Päť a pol roka.

A potom ste sa vzali. Ako si spomínaš na váš svadobný deň?
Bolo to krásne (mimochodom, práve dnes (21. septembra) máme výročie, jeden z najkrajších dní v mojom živote. Našiel som konečne niekoho, s kým som sa mohol deliť o svoj život. Našiel a nasledoval som svoje povolanie. A tak podobne to vnímala aj Chiara. V manželstve je to tak – darujete sa jeden druhému, pričom sa stávate nástrojom na jeho i vašej vlastnej ceste ku spáse, k Pánovi. To je cieľom tejto sviatosti.

Keď ste niekoľko mesiacov po svadbe zistili, že čakáte dieťa, aká bola tvoja reakcia, keď ti Chiara oznámila túto správu?
Bol som absolútne šťastný. Tehotenstvo a dieťa bolo to, po čom sme túžili. Nechceli sme čakať. Avšak toto bol špeciálny prípad. Po pár mesiacoch sme sa dozvedeli, že nie všetko je v poriadku.

Pripravovali ste sa na príchod dievčatka – vašej prvorodenej dcérky Marie Grazie Letizie. Prognózy boli také, že po narodení bude žiť len veľmi krátko, pretože mala anencefáliu. O čom si vtedy premýšľal?
Pýtal som sa, že čo vlastne od nás Boh očakáva. Vedel som, že to nebude jednoduché, ale že obaja, Chiara i ja, chceme toto dieťa. Ale veta, ktorú povedala Chiara, ma držala nad vodou – budeme ju (dcérku, pozn.) sprevádzať. To jediné môžeme urobiť.

Ako na to reagovalo okolie – vaša rodina a priatelia?
Pozri, v takej chvíli si každý myslí, čo chce. Dôležité bolo, že Chiara a ja sme boli na rovnakej ceste, že sme mali rovnaký názor, kráčali sme rovnakým smerom. A dokonca aj to, že sme to zistili (postihnutie našej dcéry) v rôznej chvíli – ja som bol práve v nemocnici kvôli operácii zuba a Chiara preto išla na ultrazvuk sama – to bol, nazvime to, dar od Pána. Pretože práve v tej chvíli sme lepšie spoznali srdce toho druhého. Ak by sme to zistili spoločne, Chiara si mohla myslieť, že iba nasledujem jej vôľu a netúžim po našej dcérke tak ako ona. Ale takto sme zistili, že obaja, aj ako jednotlivci, máme na to rovnaký názor.

Povedali vám lekári, čo si o tom myslia? Čo vám odporúčali?
Pre lekárov bola Maria Grazia iba plod, tkanivo. Navrhli nám „terapeutický potrat“, ale už vtedy sme vedeli, že na tom nie je nič terapeutické.

Možno o tom nevieš, ale v Bratislave bol práve tento víkend Pochod za život, na ktorom sa zúčastnilo asi 70-tisíc ľudí. Mnoho sa hovorilo aj o potratoch, o tom, prečo si nechať dieťa. Čo však povedať matkám, ktoré čakajú postihnuté dieťa, ako bola vaša Maria, a lekári ich posielajú na potrat?
Prečo by mali matky donosiť svoje dieťa? Lebo nie my sme stvoriteľmi života a nad nami je väčší projekt, plán, ktorý zďaleka presahuje naše myšlienky a ktorého zmysel pochopíme až neskôr. Svet by predsa nebol lepší bez detí s Downovým syndrómom alebo bez ostatných detí s postihnutím. Od nich sa môžeme veľa naučiť – oveľa viac, ako si myslíme. Často sa to stane v nezvyčajných situáciách, vo chvíľach, ktoré sme si neplánovali a vymykajú sa našej predstave o živote. Keď ale pozveme Pána do nášho života, musíme byť vždy pripravení zmeniť smer, zmeniť náš plán podľa jeho vôle – tak, ako on dáva svojho ducha.

(pokračovanie rozhovoru nabudúce)

zdroj:tkkbs.sk