Evanjeliový úryvok slávnosti Zoslania Ducha Svätého (Jn 20, 19 – 23) uvádza zjavenie Ježiša Krista svojím učeníkom po zmŕtvychvstaní.

Evanjelista Ján v 20. kapitole uvádza tri udalosti, ktoré sa odohrali v deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Prvou je cesta Márie Magdalény a neskôr Petra a milovaného učeníka k prázdnemu hrobu (Jn 20, 1 – 10). Druhou udalosťou je zjavenie sa vzkrieseného Krista Márii Magdaléne (Jn 20, 11 – 18). Treťou udalosťou je zjavenie sa Božieho Syna svojim učeníkom (Jn 20, 19- 23). Všetky tri udalosti spája viera vo vzkriesenie. Milovaný učeník videl miesto, kde bol Ježiš pochovaný, a uveril (porov.  Jn 20, 8). Mária Magdaléna spoznáva v záhradníkovi vzkrieseného Rabbuniho (porov. Jn 20, 16) a zvestuje učeníkom: „Videla som Pána.“ (Jn 20, 18) Napokon večer v ten istý deň samotný Pán Ježiš prichádza medzi svojich učeníkov, čo približuje nedeľný úryvok.

Zamknuté dvere

Evanjelista Ján uvádza, že učeníci boli za zatvorenými dverami. Sloveso „kléio“- „zavrieť, zatvoriť“ v spojení s výrazom „zo strachu pred Židmi“ (Jn 20, 19) je potrebné chápať vo význame „zamknúť“ dvere, tzn. tak ich zabezpečiť, aby sa nedali zvonka otvoriť. Evanjelista tým nechce zdôrazniť len zázračnosť Ježišovho vstúpenia medzi učeníkov, ale skôr emocionálnu atmosféru, v ktorej sa učeníci nachádzali. Je to strach a obava. Dvere nepredstavujú len materiálnu prekážku, ktorá nemôže zadržať Božieho Syna. Zamknuté dvere sú symbolom ľudského uzatvorenia a úzkosti, pričom ide o postoj, ktorý vystihuje stav celého spoločenstva učeníkov. Pozdrav vzkrieseného Pána „Pokoj vám“ odomyká dvere ľudských sŕdc.

Pozdrav môžeme však vnímať aj v prepojení so starozákonnými predstavami skúsenosti človeka s Božím pôsobením. V Starom zákone nachádzame presvedčenie, že zažiť „Božie zjavenie“ = „teofániu“ znamená smrť. V Knihe sudcov sa uvádza, ako Gedeon videl Pánovho anjela: „Beda mi, Pane, môj Bože – zvolal Gedeon, – „videl som Pánovho anjela z tváre do tváre!“ Ale Pán mu povedal: „Pokoj s tebou! Neboj sa! Nezomrieš!“ (Sdc 6, 22 – 23) Podobne reaguje starozákonný prorok Izaiáš (Iz 6, 5 – 7), alebo Daniel (porov. Dan 10, 16 – 19). V novozákonných evanjeliách je scéna zázračného rybolovu, po ktorom Peter žiada Pána Ježiša: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5, 8), pričom evanjelista Lukáš dodáva: „Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili.“ (Lk 5, 9) Boli si totiž vedomí, že ide o Boží zásah. Jánov opis stretnutia vzkrieseného Pána s učeníkmi chce zdôrazniť, že nejde o bežné predveľkonočné chvíle učeníkov so svojim Majstrom, ale Pán Ježiš sa im zjavuje ako ten, v ktorom Otec vzkriesením z mŕtvych oslávil aj jeho ľudskú prirodzenosť.

„Predveľkonočný“ Ježiš

Kristus po pozdrave ako prvé gesto urobil to, že ukázal učeníkom ruky a bok, ktoré nesú znaky po ukrižovaní. Tým sa zdôrazňuje Ježišova totožnosť. Pred sebou nemajú ani ducha, ani nejakého „dvojníka“, ale ten istý „predveľkonočný“ Pán Ježiš sa im teraz zjavuje ako vzkriesený. Strach a obava sa menia na radosť. Napĺňajú sa Ježišove slová, ktoré povedal vo Večeradle pred svojim umučením: „Ešte chvíľku a neuvidíte ma a zasa chvíľku a uvidíte ma. Veru, veru, hovorím vám: Vy budete plakať a nariekať, a svet sa bude radovať. Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť. Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek. Aj vy ste teraz smutní; ale zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme.“ (Jn 16, 20 – 22) Radosť zo vzkriesenia Krista nám už nikto nevezme.

Dych života

Nasleduje ďalšie Ježišovo gesto, ktoré je hlavným dôvodom, pre ktorý tento evanjeliový úryvok zaznieva na slávnosť Zoslania Ducha Svätého: „Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 22 – 23) Jánovo evanjelium začína slovami „Na počiatku…“ (porov. Jn 1, 1) Tým sa vytvára odkaz na prvú knihu celého Svätého písma, ktorou je Kniha Genezis.

Evanjelium podľa Jána teda predstavuje Ježišovo pôsobenie ako nový začiatok pre ľudstvo. Boží Syn nás robí novým stvorením pre svojho Otca. Kniha Genezis hovorí, ako Boh stvoril človeka a „vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2, 7) Teraz Pán Ježiš udeľuje svojim učeníkom „Dych života“, ktorým je Duch Svätý. Robí z nich nové stvorenie. Čítajme tieto slová v bohatosti Božieho slova, ktoré nám ponúka už aj Vigília slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Prorok Ezechiel zvestuje proroctvo Boha o suchých kostiach: „Hľa, ja vložím do vás ducha a ožijete. Pripevním na vás šľachy, nechám vás obrásť mäsom, obtiahnem vás kožou, dám vám ducha, ožijete a spoznáte, že ja som Pán!“ (Ez 37, 5 – 6)

Zatvorená miestnosť s učeníkmi je v protiklade s prázdnym hrobom Ježiša. Kameň bol odvalený, smrť nemohla Ježiša zadržať. Miestnosť so zamknutými dverami je symbolom uzavretého hrobu. Zmŕtvychvstalý Pán otvára aj tento hrob, v ktorom sú uväznení jeho učeníci. Duch Svätý je Duchom skutočnej slobody a života. Napĺňajú sa slová proroka Ezechiela: „Hľa, ja pootváram hroby, vyvediem vás z hrobov, ľud môj a vovediem vás do izraelskej krajiny.“ (Ez 37, 12) Evanjelista Ján vidí v Ježišovom geste dýchnutia svojho Ducha na učeníkov naplnenie starozákonných proroctiev.

Duch odpustenia

Duch Svätý je spojený s darom odpustenia. Prví ľudia boli stvorení ako dobrí, tzn. v posväcujúcej milosti, ktorú stratili hriechom. Odpustenie hriechov nie je ľudským výkonom, ale Božím dielom, ktoré v nás obnovuje prvotný stav milosti. Duch Svätý z nás robí nové stvorenie.

Jedine Boh odpúšťa hriechy. Pán Ježiš dáva učeníkom moc, ktorá patrí jedine Bohu. (porov. Mk 2, 7), aby ju vykonávali v jeho mene. Odpustenie hriechov je zázrakom podobným vzkrieseniu mŕtveho. Ide o duchovné znovuzrodenie. Našim poslaním je robiť to, čo robí Boh. Rozlišujeme sviatostné odpustenie vo sviatosti pokánia, čo je služba vyhradená kňazom. Avšak nech našou snahou je usilovať sa o každodenné odpustenie medzi bratmi a sestrami, v našich rodinách, spoločenstvách a kolektívoch. Ako Boh odpúšťa nám, tak to robme aj my, lebo k tomu sa zaväzujeme, keď sa modlíme „Otče náš…“ Prinášajme dar odpustenia druhým a privádzajme druhých k daru odpusteniu.

autor: František Trstenský