Slovo eucharistia je zložené z gréckeho eu (dobrý) a charis (dar), čo doslova znamená dobrý dar.

Avšak grécke slovo eucharistein sa už v 1. storočí používalo vo význame ďakovať. Týmto krásnym slovom prví kresťania pomenovali Najsvätejšiu oltárnu sviatosť.

Podľa historikov bolo slovo Eucharistia prvýkrát použité v spise Didaché (približne v roku 100). Eucharistia je v katechizmovom poradí tretia iniciačná sviatosť, ktorá završuje kresťanské zasvätenie (porov. CIC 842 § 2). Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života (porov. Lumen gentium 11).

Všetky ostatné sviatosti – ako aj liturgia – slúžia Eucharistii, pretože Eucharistia obsahuje samého Krista – Boha (porov. Tomáš Akvinský, Teologická suma III).

Ustanovenie Eucharistie

Pri Poslednej večeri Kristus Pán naplnil predobraz Paschy, keď ustanovil Eucharistiu; on je v nej novozákonný Boží Baránok (porov. 1 Kor 5, 7; Sacrosanctum concilium 47). Zároveň s ustanovením Eucharistie Kristus ustanovil aj nové služobné (hierarchické) kňazstvo. Nikto z Ježišových učeníkov vopred nevedel, ako Ježiš spojí v Eucharistii dve skutočnosti – svoju obetu a svoje telo i krv, hoci ich na to postupne pripravoval.

Pán poukázal na rozdiel medzi pominuteľným pokrmom a pokrmom pre večný život (porov. Jn 6, 48-51) a seba označil za životodarný nebeský chlieb (porov. Jn 6, 35).

Najstarší zápis ustanovenia Eucharistie je od apoštola Pavla (porov. 1 Kor 11, 23-34) asi z roku 56. Ďalšie tri správy sú od synoptikov (porov. Mt 26, 29; Mk 14, 22-25; Lk 22, 14-20).

Jadrom ustanovenia sú slová: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo. Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: ,Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy´“ (Mt 26, 26-28).

Kristus sa predstavil ako živý chlieb (porov. Jn 6) a vysvetlil vzťah Eucharistie k svojej obete (porov. Jn 17, 19).

V prvotnej Cirkvi vznikali teologicky hlboké texty o Eucharistii.

Svätý Justín (100 – 165) napísal: „Apoštoli nám vo svojich pamätiach, ktoré sa volajú evanjeliá, zanechali, čo im prikázal Ježiš: že on vzal chlieb, vzdával vďaky a povedal: Toto robte na moju pamiatku! Toto je moje telo. A podobne vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: Toto je moja krv. A toto odovzdal iba im“ (porov. Apologia I., 66).

Cirkevný učiteľ Západu sv. Augustín (354 – 430) kázal: „Týmito eucharistickými znakmi nám chcel Kristus Pán zveriť svoje telo a svoju krv, ktorú vylial za nás na odpustenie hriechov“ (Sermo 227, 1). A cirkevný učiteľ Východu sv. Ján Zlatoústy (344 – 407) ešte širšie rozvádza: „To, že sa predložené dary stávajú Kristovým telom a jeho krvou, nespôsobuje človek, ale sám Kristus, ktorý bol za nás ukrižovaný. Kňaz, ktorý (ho) predstavuje, vyslovuje tie slová, ale účinnosť a milosť sú od Boha. Hovorí: Toto je moje telo. Toto slovo premieňa obetné dary“ (De proditione Iudae homilia 1, 6).

Obeta a pokrm

Ježiš ustanovil Eucharistiu ako sprítomnenie svojej jedinečnej obety (anticipoval – predstihol ju) a ako duchovný pokrm (porov. Teologická suma III). Oboje – aj obeta, aj pokrm – vzniká (sprítomňuje sa) na oltári kňazskou konsekráciou.

Náuka o Eucharistii – Eucharistia ako obeta a Eucharistia ako pokrm – má základ u apoštola Pavla: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11, 26).

Eucharistia, čiže svätá omša, je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti na Pánovom tele a jeho krvi (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1382, 1323, 1362; Sacrosanctum concilium 47).

Hoci sa jednou konsekráciou uskutočňuje Eucharistia (aj ako obeta, aj ako pokrm), predsa je medzi obetou a pokrmom rozdiel.

Eucharistia je obetou, keď sa v nej Kristus ponúka Bohu Otcovi. Eucharistia je pokrmom, keď sa Kristus ponúka ľuďom ako sväté prijímanie (porov. Teologická suma III).

Účelom obety je oslava Pána Boha. Účelom pokrmu je posvätenie ľudí. Eucharistia ako obeta je prechodný úkon. Eucharistia ako pokrm je trvalá realita (pokiaľ trvajú spôsoby chleba a vína).

Duchovné tajomstvo – že chlieb a víno sa stanú Ježišom – teológia vyjadrila slovami eucharistické „prepodstatnenie“. Pri premenení podstaty chleba a vína na podstatu tela a krvi Krista vkladá Boh do stvorenstva princíp radikálnej zmeny vnesený do najhlbšej intimity bytia.

Bytie je povolané k takej zmene: „Aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28; porov. Sacramentum caritatis 11). Eucharistia má teda performatívnu (v zmysle „prenikať“) povahu (porov. Verbum Domini 56).

Preformovať a formovať človeka je viac ako vychovávať ho. Výchovou sa v ňom realizuje to, čo už „v človeku je“, ale formáciou možno nadobudnúť niečo nové, čo „v človeku nebolo“ – konkrétny nový životný štýl, „sviatostné spojenie s Bohom“.

„Myslíš, že je správne vzďaľovať sa od ohňa vtedy, keď ti je zima? Práve preto, že tvoje srdce chladne, mal by si ešte častejšie pristupovať k Eucharistii, pravda, ak chceš úprimne milovať Ježiša Krista.“ Svätý Alfonz de Liguori

Dôvod ustanovenia Najsvätejšej oltárnej sviatosti

Tridentský koncil zhrnujúco odôvodnil Božie ustanovenie Eucharistie (11. októbra 1551, 13. sesia, 2. kapitola). Koncil vyhlásil, že keď náš Spasiteľ mal odísť z tohto sveta k Otcovi, ustanovil Eucharistiu, do ktorej akoby vlial celé bohatstvo svojej lásky k ľuďom.

Spasiteľ preto chcel, aby táto sviatosť lásky a spojenia bola prijímaná ako duchovný pokrm pre duše, ktorým sa majú sýtiť a posilňovať:

„Aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57); ako liečivý prostriedok, ktorý nás oslobodzuje od všedných previnení a chráni pred smrteľnými hriechmi; ako závdavok našej budúcej slávy a večného šťastia; ako symbol jednoty tajomného tela, ktorého Ježiš je hlavou (porov. 1 Kor 11, 3; Ef 5, 23).

Rôzne názvy Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej:

• Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu „vďakyvzdanie;
• Lámanie chleba, lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie, Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa pri Poslednej večeri (Sk 2, 42; 20,7), aby takto naplnil Zákon a Prorokov;
• Eucharistické zhromaždenie, lebo Eucharistia sa slávi v zhromaždení veriacich;
• Pamiatka, lebo je pamiatkou Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania;
• Svätá obeta, lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa;
• Svätá a božská liturgia, lebo celá liturgia Cirkvi má v nej svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. Hovoríme aj o Najsvätejšej sviatosti, lebo je „sviatosťou sviatosti“ (týmto pomenovaním sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávania vo svätostánku;
• Prijímanie, lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom Tele a Krvi, aby sme tvorili jedno telo. Volá sa aj „sväté veci, anjelský chlieb, chlieb z neba, liek nesmrteľnosti, viatikum (pokrm na cestu);
• Svätá omša, pretože liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, sa končí poslaním veriacich, aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote.
• Pánova večera, lebo ide o Večeru, ktorú Pán Ježiš slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi (I Kor 11,20) a o Baránkovu svadobnú hostinu v nebeskom Jeruzaleme.