V Evanjeliu Ježiš hovorí: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním» (Mt 11,28). Ježišov výrok nie je vyhradený iba niekomu z jeho priateľov. Nie, obracia sa ním na „všetkých“ tých, čo sú unavení a gniavení životom. Napokon, kto by sa mohol cítiť byť z tohto pozvania vyňatý? Pán pozná, aký ťažký vie byť život. On vie, že srdce vyčerpávajú mnohé veci: sklamania a zranenia z minulosti, bremená, ktoré treba niesť i príkoria, ktoré treba znášať v súčasnosti, neistoty a starosti o budúcnosť.

Zoči-voči tomuto všetkému je prvým Ježišovým slovom pozvanie. Pozvanie pohnúť sa a reagovať: „Poďte“. V situácii nezdarov je chybou zostať nehybne ležať na lopatkách. Zdá sa to samozrejmé, no aké ťažké je reagovať a otvoriť sa! Nie je to ľahké. V tmavých okamihoch príde človeku ako prirodzené, že chce zostať iba sám so sebou a dumať nad tým, aký nespravodlivý je život, akí nevďační sú druhí, aký zlý je svet, a tak ďalej. Všetci to poznáme. Nie raz sme už takúto hroznú situáciu zažili. Avšak keď sa takto uzavrieme do seba, všetko vidíme čierne. Môže to dospieť dokonca až k tomu, že si na smútok zvykneme a on sa v nás udomácni. Takýto smútok nás zráža k zemi, tento smútok je hrozná vec. Ježiš nás naopak chce vytiahnuť z týchto „pohyblivých pieskov“ a preto každému hovorí: „Poď!“ – „Kto?“ – „Ty, ty, aj ty…“. Úniková cesta spočíva vo vzťahu, v tom, že natiahneš ruku a pozdvihneš zrak k tomu, ktorý ťa skutočne miluje.

Vyjsť zo seba samého ale nestačí. Treba vedieť, kam sa treba vydať. Veľa cieľov je totiž klamlivých: sľubujú úľavu a rozptyľujú len na chvíľu, uisťujú o pokoji a obveseľujú, ale potom zanechajú človeka v osamelosti, v akej bol predtým. Sú to iba „ohňostroje“. A tak Ježiš ukazuje, kam má človek ísť: „Poďte ku mne“. Koľkokrát v životných ťažkostiach alebo v situácii, ktorá nám spôsobuje zármutok, skúšame o nich hovoriť s niekým, kto by nás vypočul, s priateľom, s odborníkom… Robiť tak je veľmi dobré. Avšak nezabúdajme na Ježiša! Nezabúdajme sa otvoriť práve jemu a vyrozprávať mu náš život, zveriť mu osoby a situácie. Možno sú v našom živote isté „zóny“, ktoré sme mu ešte nikdy neotvorili a ktoré zostali v tme, lebo ešte nikdy neuzreli Pánovo svetlo. Každý z nás má svoj vlastný príbeh. A ak niekto má nejakú tú tmavú zónu, vyhľadajte Ježiša, choďte za misionárom milosrdenstva, choďte za kňazom, choďte… Choďte teda k Ježišovi a vyrozprávajte mu to. Dnes hovorí každému: „Odvahu, nepoddávaj sa ťažkostiam života, neuzatváraj sa pre strachy a hriechy, ale príď ku mne!“.

Ježiš nás očakáva, očakáva nás neustále; no nie preto, aby čarovne rozriešil naše problémy, ale aby nás v nich urobil silnými. Ježiš nám nesníma životné bremená, ale úzkosť srdca; neberie nám z pliec kríž, ale nesie ho s nami. S ním sa každé bremeno stáva ľahkým, lebo on je tá posila, ktorú hľadáme. Keď do života vstúpi Ježiš, prichádza pokoj, ktorý zostáva aj uprostred skúšok, v útrapách. Poďme k Ježišovi, dajme mu svoj čas, stretnime sa s ním každý deň v modlitbe, v dôvernom osobnom dialógu; navyknime si na jeho Slovo, bez strachu objavujme jeho odpustenie, sýťme sa jeho Chlebom života: pocítime, ako sme milovaní, pocítime jeho útechu.

Je to sám Ježiš, čo nás o to takmer nástojčivo žiada. Opakuje to ešte aj na konci dnešného evanjelia: «Učte sa odo mňa a nájdete odpočinok pre svoju dušu». A tak sa učme prichádzať za Ježišom, a zatiaľ čo budeme počas letných mesiacov hľadať trochu odpočinku od toho, čo unavuje telo, nezabudnime nachádzať pravú regeneráciu v Pánovi. Nech nám v tom pomáha Panna Mária, naša Matka, ktorá sa o nás vždy stará, keď sme zmorení a gniavení životom, a sprevádza nás k Ježišovi.“

Zdroj: Anjel Pána s pápežom Františkom, Vatikán 9. júla 2017
https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20170709003