V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša. Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.‘“(Lk 3, 1-6)

Izrael si skomplikoval život. Boh im cestou z Egypta všetko jasne načrtol, ukázal, no oni sa postupne vybrali vlastnou cestou: „Čo sme deti, aby sme stále len poslúchali?“ Ich odklon z Božej cesty mal nedozierne následky – zničenie chrámu i Jeruzalema, zajatie, poroba, nárek… A pritom všetko mohlo byť také jednoduché – keby vložili srdce do svojich obradov, do prinášaných obiet, do vzťahov s ľuďmi… Jednoduchosť života – pre toho, kto žije s Pánom. Lebo keď prorok Baruch najprv ohlasoval a neskôr napísal svoju výzvu: „Jeruzalem, odlož rúcho svojho smútku a súženia a obleč si ozdobu slávy… Zaodej sa plášťom Božej spravodlivosti a polož si na hlavu korunu slávy Večného“ (Bar 5, 1 – 2 ), veru to navonok nebol čas radosti a plesania. Vlastne bol – pre tých, ktorí uverili Pánovmu slovu, že privedie späť sionských zajatcov (pozri Ž 126). Títo sa nemohli radovať z okolností, v ktorých žili, ale v tých istých okolnostiach sa mohli radovať, lebo Pán na nich nezabudol, prisľúbil vykúpenie, záchranu.

A to isté sa týka nás. Možno je v našich časoch priveľa toho, čo nám spôsobuje bolesť – či pri pohľade na politiku, ideológie alebo nepokoje, či na to, čo robia niektorí ľudia v Cirkvi – no aj v tej bolesti a náreku nad hriechom – vlastným aj iných – môžeme žiť v plesaní a radosti, lebo Boh prišiel a zostal s nami.

A v tom je tá jednoduchosť, ktorú môžeme žiť – Boh je so mnou a nech sa deje čokoľvek, deje sa jeho vôľa, prichádza jeho kráľovstvo. On veľmi dobre vie, načo mi bude choroba, ktorú práve znášam, načo mi bude vzťah, v ktorom práve trpím, načo mi bude zlyhanie, z ktorého sa potrebujem čo najskôr vyspovedať… Ak v toto neverím, tak sa zamotám v sebe samom a neuvidím prichádzať Božiu slávu práve v tej situácii, v akej som.

Advent je čas, keď potrebujeme otvoriť oči a vidieť „za“. Vidieť prichádzať Ježiša – nie iba ako narodené Dieťa v jasliach, ale ako Pána svojho srdca a tiež ako Pána, ktorý príde súdiť živých i mŕtvych. Ak ho vidím takto, nemusím sa ničoho báť, lebo „ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31b).   A zároveň potrebujeme oči zavrieť, aby nás ponuka sveta, tela i diabla nezviedla. Zavrieť oči a zamerať svoje vnútro na prítomnosť živého Pána. Veď sľúbil, že bude s nami po všetky dni života. Život môže byť taký jednoduchý, radostný a pokojný. Všimni si, ako Lukáš cituje proroka Izaiáša. Vyrovnať chodníky je naša úloha. Vyplniť doliny, znížiť kopce a vrch, napriamiť krivé a vyhladiť hrboľaté je Boží rozkaz (Lk 3, 4 – 5). Vyrovnám svoj chodník, ak opustím hriech a priľnem k Bohu (možno stokrát denne). O ostatné sa postará Boh svojím rozkazom.

Príď, Pane Ježišu!

zdroj: dcza.sk