Bratia a sestry, dnes sa chceme zahľadieť na Ježiša, na jeho modlitbu, ktorá napĺňala celý jeho život, ako akýsi tajomný kanál, ktorý zavlažuje existenciu, vzťahy, skutky a ktorý ho vedie s rozhodnosťou až k úplnému darovaniu seba samého, podľa plánu lásky Boha Otca. On je našim učiteľom v modlitbe, ba dokonca on je aktívnou a bratskou pomocou v každom našom obrátení sa k Otcovi. Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi toto zhrnulo v jednom zo svojich nadpisov: „modlitba je úplne zjavená a zrealizovaná v Ježišovi“ (541-547). Práve na neho chceme hľadieť v nasledujúcich katechézach.

Mimoriadne dôležitým okamihom na tejto jeho ceste je modlitba, ktorá nasleduje po Ježišovom krste v rieke Jordán. Evanjelista Lukáš tvrdí, že Ježiš –spolu s ostatnými ľuďmi po prijatí krstu od Jána Krstiteľa – stíši sa do mimoriadne osobnej a dlhej modlitby: „Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: «Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie»“ (Lk 3,21-22). Práve tento postoj modlitby – v dialógu s Otcom – osvetľuje skutok, ktorý vtedy vykonal spolu s mnohými ľuďmi svojho národa, ktorí pribehli k Jordánu. Svojou modlitbou dáva tomuto svojmu skutku veľmi exkluzívny a osobný charakter.

Krstiteľ rázne vyzýval ľudí, aby žili ako „synovia Abraháma“, obrátiac sa k dobru a konajúc skutky hodné tohto obrátenia (porov. Lk 3,7-9). Prichádzal k nemu veľký zástup Izraelitov, ako pripomína evanjelista Marek, keď píše: „Prichádzala k nemu (=k Jánovi, pozn.) celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.“ Krstiteľ prinášal čosi skutočne nové: prijať krst malo byť znamením pevného rozhodnutia zmeniť svoj život, zanechať hriešne správanie a začať nový život. Aj Ježiš prijíma toto pozvanie, zaradí sa do množstva obyčajných hriešnikov, ktorí čakali na brehu Jordána. Avšak – ako už u prvých kresťanov – aj nám napadne otázka: Prečo sa Ježiš dobrovoľne podriaďuje tomuto krstu pokánia a obrátenia? On predsa nemal žiadne hriechy, ktoré by mal oľutovať, a teda nepotreboval žiadne obrátenie. Prečo teda toto gesto?

Evanjelista Matúš zachytil prekvapenie Jána Krstiteľa, ktorý hovorí: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3,14), ako aj Ježišovu odpoveď: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (v. 15). Význam slova „spravodlivosť“ v biblickom kontexte znamená úplne prijať Božiu vôľu. Ježiš ukazuje svoju blízkosť tej časti svojho ľudu, ktorý – nasledujúc Jána Krstiteľa – uznáva za nedostačujúce považovať sa len za synov Abrahámových, ale chce plniť Božiu vôľu, chce sa snažiť o to, aby sa vlastné konanie stalo vernou odpoveďou na zmluvu, ktorú Boh ponúkol Abrahámovi. Vstupujúc do rieky Jordán Ježiš – ktorý bol bez hriechu – ukazuje svoju solidaritu s tými, ktorí uznávajú svoje hriechy, rozhodli sa oľutovať ich a zmeniť svoj život. Ježiš nám tým umožňuje pochopiť, že byť časťou Božieho ľudu znamená vstúpiť do novej optiky života – života podľa Boha.

V tomto svojom geste Ježiš anticipuje kríž; dáva začiatok svojmu verejnému pôsobeniu práve prijatím postavenia hriešnikov a prijatím na svoje plecia ťarchy vín celého ľudstva, naplniac tak vôľu Otca. Utiahnutím sa do modlitby Ježiš ukazuje intímny vzťah s Nebeským Otcom, zakusuje jeho otcovstvo i krásu jeho náročnej lásky a v rozhovore s Otcom prijíma potvrdenie svojho poslania. V slovách, ktoré zaznejú z neba (porov. Lc 3,22), je anticipované odvolanie sa na veľkonočné mystérium, kríž a vzkriesenie. Boží hlas ho definuje ako „môj milovaný Syn“, pripomenúc tým Izáka, milovaného syna, ktorého bol jeho otec Abrahám ochotný obetovať Bohu, podľa jeho príkazu (porov. Gen 22,1-14). Ježiš nie je len „Syn Dávidov“, kráľovský mesiášsky potomok, alebo „Služobník, v ktorom má Boh svoje zaľúbenie“, ale je aj jednorodený a milovaný „Syn“, podobný Izákovi, ktorého Boh Otec dáva za spásu sveta. V okamihu, keď Ježiš skrze modlitbu v hĺbke prežíva svoje synovstvo a zakusuje Božie otcovstvo (porov. Lk 3,22b), zostupuje Duch Svätý (porov. Lk 3,22a), ktorý ho bude viesť v jeho poslaní a ktorého nakoniec – keď bude vyvýšený na kríži (porov. Jn 1,32-34; 7,37-39) – rozleje na učeníkov, aby osvetľoval dielo Cirkvi. V modlitbe Ježiš žije v neustálom kontakte so svojim Otcom, aby v plnosti zrealizoval jeho plán lásky pre ľudí.

Na pozadí tejto mimoriadnej modlitby stojí celá Ježišova existencia, prežívaná v rodine, ktorá bola hlboko zviazaná náboženskými tradíciami Izraelského ľudu. Poukazujú na to mnohé odkazy, ktoré nachádzame v Evanjeliách: jeho obriezka (porov. Lk 2,21), jeho zasvätenie v chráme (porov. Lk 2,22-24), výchova a formácia v Nazarete (porov. Lk 2,39-40 a 2,51-52). Išlo približne o „tridsať rokov“ (Lk 3,23), čiže dlhý čas v skrytosti a každodennosti, hoci s okamihmi účasti na spoločnom náboženskom živote, akou bola napríklad púť do Jeruzalema (porov. Lk 2,41). Keď evanjelista Lukáš opisuje udalosť dvanásťročného Ježiša v chráme, sediaceho uprostred učiteľov (porov. Lk 2,42-52), umožňuje nám tak spoznať Ježiša, ktorý sa modlil po krste v Jordáne; ktorý sa zvykne dlho a intímne rozprávať s Bohom Otcom, aj vďaka tradíciám, štýlu života svojej rodiny a zážitkom, ktoré v nej prežil. Odpoveď dvanásťročného chlapca Márii a Jozefovi ukazuje práve na tento Boží pôvod, ktorý zjavuje hlas z neba po krste:„Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49). Ježiš sa nezačal modliť potom, ako vyšiel z vôd Jordána, ale len pokračuje v tomto svojom trvalom a zvyčajnom vzťahu s Otcom; z tejto intímnej jednoty s Ním sa zrodí prechod zo života v skrytosti v Nazarete k jeho verejnému pôsobeniu.

Ježišovo učenie o modlitbe vychádza zaiste z jeho spôsobu modlitby, získaného v rodine, ale má svoj hlboký a esenciálny pôvod v tom, že je Božím Synom, v jeho jedinečnom vzťahu s Bohom Otcom. Katechizmus Katolíckej Cirkvi – odpovedajúc na otázku Od koho sa Ježiš naučil modliť? – hovorí: „Ježiš sa podľa svojho ľudského srdca naučil modliť od svojej matky a z hebrejskej tradície. Ale jeho modlitba vyviera z oveľa skrytejšieho prameňa, lebo on je večný Boží Syn, ktorý sa vo svojej svätej ľudskej prirodzenosti obracia na svojho Otca dokonalou synovskou modlitbou“ (541).

V evanjeliovom rozprávaní je prostredie Ježišovej modlitby umiestnené vždy na križovatke medzi včlenením do tradície jeho ľudu a novosťou jedinečného osobného vzťahu s Bohom. „Pusté miesto“ (porov. Mk 1,35; Lk 5,16), na ktoré sa často uchýli, „vrch“, na ktorý vystúpi, aby sa modlil (porov. Lk 6,12; 9,28), „noc”, ktorá mu umožňuje samotu (porov. Mk 1,35; 6,46-47); Lk 6,12) sa odvolávajú na momenty cesty odhaľovania Boha v Starom zákone, naznačujúc kontinuitu jeho plánu spásy. Zároveň označujú momenty mimoriadnej dôležitosti pre Ježiša, ktorý sa vedome včleňuje do tohto plánu, s plnou vernosťou Otcovej vôli.

Aj v našej modlitbe sa musíme stále viac učiť vstupovať do týchto dejín spásy, ktorých je Ježiš vrcholom, obnovovať pred Bohom naše osobné rozhodnutie otvoriť sa jeho vôli, žiadať od Neho silu prispôsobiť našu vôľu tej jeho, v celom našom živote, v poslušnosti voči plánu lásky, ktorý s nami má.

Ježišova modlitba sa dotýka všetkých etáp jeho služby a všetkých jeho dní. Námaha pre ňu nie je prekážkou. Z evanjelií dokonca vnímame Ježišov zvyk stráviť v modlitbe časť noci. Evanjelista Marek rozpráva o jednej z týchto nocí, po ťažkom dni rozmnoženia chlebov: „A hneď prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli napred na druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud. Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť sa. A keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora a on sám na zemi“ (Mk 6,45-47). Keď sa rozhodnutia stávajú naliehavými a zložitými, jeho modlitba sa predlžuje a zintenzívňuje. V bezprostrednosti voľby Dvanástich apoštolov, napríklad, Lukáš zdôrazňuje celonočné trvanie Ježišovej prípravnej modlitby: „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom. Keď sa rozodnilo, zavolal si učeníkov a vyvolil si z nich Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi“ (Lk 6, 12-13).

Hľadiac na Ježišovu modlitbu, musí v nás vyvstať otázka: ako sa modlím ja? ako sa modlíme my? Aký čas venujem vzťahu s Bohom? Robí sa dnes postačujúca výchova a formácia k modlitbe? A kto v nej môže byť učiteľom? V apoštolskej exhortácii Verbum Domini som hovoril o dôležitosti modlitbového čítania Svätého písma. Zhrnúc to, čo vyplynulo zo zasadnutia Synody biskupov, som položil zvláštny dôraz na špecifickú formu lectio divina. Počúvať, meditovať, mlčať pred Pánom, ktorý hovorí, je umením, ktoré sa dá naučiť tým, že ho vytrvalo praktizujeme. Modlitba je zaiste darom, ktorý chce byť prijatý; je dielom Boha, ale vyžaduje úsilie a kontinuitu z našej strany. Táto kontinuita a vytrvalosť sú mimoriadne dôležité. Exemplárna skúsenosť Ježiša ukazuje, že jeho modlitba, predchnutá otcovstvom Boha a spoločenstvom Ducha, je prehlbovaná predĺženým a verným praktizovaním, až po Olivovú záhradu a Kríž. Dnes sú kresťania povolaní byť svedkami modlitby, pretože náš svet je často uzavretý pred božským obzorom a nádejou, ktorú prináša stretnutie s Bohom. V hlbokom priateľstve s Ježišom a prežívajúc v Ňom a s Ním synovský vzťah k Otcovi, prostredníctvom našej vernej a neustálej modlitby, môžeme otvoriť okná k Božiemu Nebu. Dokonca, v zdolávaní cesty modlitby môžeme pomôcť zdolávať ju aj iným: aj pre kresťanskú modlitbu platí, že pri kráčaní sa otvárajú cesty.

Drahí bratia a sestry, vzdelávajme sa k intenzívnemu vzťahu k Bohu, k modlitbe, ktorá nie je občasná, ale neustála, plná dôvery, schopná ožiariť náš život, ako nás učí Ježiš. A prosme ho o to, aby sme mohli ohlasovať ľuďom v našej blízkosti, tým, ktorých stretávame na našej ceste, radosť zo stretnutia s Pánom, svetlom pre naše bytie.