Kristus nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou. Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou. Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech. A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví – bez hriechu – na spásu tým, čo ho očakávajú. (Hebr 9, 24-28)

Ak chceš pochopiť, o čom hovorí úryvok z Listu Hebrejom, potrebuješ si k tomu prečítať 16. kapitolu Knihy Levitikus o Dni zmierenia. Ježiš naplnil starozákonný predobraz tak dokonalo, že už netreba zabíjať nijaké zvieratá a každý rok ich krv prinášať do Svätyne svätých. Ježiš to urobil raz navždy. Čo predtým nedokonalo zabezpečovala krv býkov a capov, to teraz dokonalo uskutočnila Ježišova krv. Priniesla zmierenie s Bohom a odpustenie všetkých hriechov. Aj tvojich. Ak chceš žiť s Bohom, nemusíš po každom hriechu vliecť niekde do chrámu býka či barana, vlastnoručne ho zabiť a chytať jeho krv, aby ňou potom kňaz pokropil oltár. Stačí sa vo viere pripojiť k Ježišovi, vyznať s ľútosťou svoje previnenie a prosiť: „Otče, odpusť mi pre krv Kristovu.“

Kristus priniesol jedinú obetu za hriech (nie za svoj, veď bol bez hriechu) a tým naplnil svoje kňazské poslanie. Skrze novozákonných kňazov sa táto obeta sprítomňuje pri každej svätej omši a jej ovocie je vo sviatostiach k dispozícii aj nám.

Vieš, ako sa nejaký muž stane kňazom? Prvou vecou je Božie volanie. Boh sa prihovára jeho srdcu a jedným z miliónov spôsobov mu ukazuje cestu zasvätenia sa službe. Nasleduje rozoznávanie – muž si začína všímať, že sa v jeho srdci čosi deje. Môže to byť podobné zaľúbeniu (ale nemusí). Hľadá pôvod tohto diania a ak bol vo svojej viere dobre formovaný a ako človek vychovávaný k zrelosti, spoznáva, že v jeho srdci hovorí Boh. Vstupuje do dialógu s ním, aby si ozrejmil, čo Boh od neho očakáva. Napokon sa rozhoduje, či Božie volanie prijme, alebo odmietne. Ak ho prijme, vstupuje do tohto doteraz vnútorného procesu Cirkev, ktorá má cez svojich predstaviteľov za úlohu overiť, či rozlišovanie daného muža bolo správne. Potom už nasleduje štúdium, formácia, vysviacka a samotný kňazský život.

Prečo to – veľmi zjednodušene – opisujem? Často sa dnes hovorí o nedostatku kňazských povolaní. Nie je to celkom pravda. Boh ich totiž určite vzbudzuje práve toľko, koľko Cirkev v danej oblasti potrebuje. Problémom je však ten počiatočný proces rozoznávania a rozlišovania, v ktorom mnohé povolania zrejme ostávajú nepoznané a nenaplnené. A tu je naša úloha. Aj tvoja. Ak si slobodný muž, aj sám seba sa máš v nejakej etape svojho života (možno práve dnes) pýtať, k čomu ťa Boh volá. Ak si ženatý či vydatá a máš deti, tak je tvojou úlohou svoje deti dobre formovať vo viere a vychovávať k zrelosti tak, aby raz zodpovedne a uvážene hľadali svoju životnú cestu. Tento proces je nesmierne dôležitý pre každé rozlišovanie povolania, aj povolania k manželstvu, nielen ku kňazstvu či pre zasvätený život.

Potrebujeme sa modliť za povolania do manželstva i do kňazstva, je to veľmi dôležité. Ale musíme tiež mať také dobré vzťahy najmä s mladými v našich rodinách, aby sme im mohli niekedy položiť otázku: „A neuvažuješ o kňazstve, o zasvätení?“ Koľkí kňazi vďačia za svoju cestu práve tomu, že niekto im ukázal aj takúto cestu účasti na Ježišovom kňazstve… Kňaz je Ježišov. Je Kristovou ľúbeznou vôňou.

zdroj: dcza.sk