Bratia, v Starom zákone sa mnohí stali kňazmi, lebo im smrť bránila zostať, no Ježiš, pretože zostáva naveky, má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného. Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral. Veď bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, povýšeného nad nebesia, ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého. Zákon totiž ustanovuje za veľkňazov ľudí podrobených slabosti, ale slovo prísahy, ktoré odznelo po zákone, ustanovuje Syna, dokonalého naveky. (Hebr 7, 23-28)

Od začiatku októbra počúvame v druhom nedeľnom čítaní na pokračovanie čítania z Listu Hebrejom, ktoré priamo nijako nesúvisia s prvým čítaním ani s evanjeliom. Keď si však tie úryvky čítam, vnímam, že sa venujú veľmi dôležitej téme. A ňou je kňazstvo. Predovšetkým kňazstvo Ježiša Krista, toho, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Práve preto hovoríme, že Ježiš je kňazom naveky. Priniesol jedinú obetu za naše hriechy a teraz je u Otca a prihovára sa za nás.

Aby však jeho obeta mohla byť viditeľne účinná aj pre nás dnes, Ježiš ustanovil vo všetkých pokoleniach po svojom zmŕtvychvstaní kňazov, aby jeho obetu stále sprítomňovali v Eucharistii a istým spôsobom aj vo všetkých ostatných sviatostiach.

Kňaz je mužom tajomstva. Nie niečoho, čo sa nesmie prezradiť, ale tajomstva v zmysle Božieho konania v našom viditeľnom svete. Kňaz sprítomňuje – pri slávení sviatostí neomylne – Božiu milosť. Je to niečo, čo každého kňaza nesmierne presahuje. On, obyčajný človek, hriešnik ako každý človek, z poverenia Boha a Cirkvi koná zázračné diela. Keď krstí, rodí sa nový život. Keď rozhrešuje, mažú sa všetky previnenia a uzdravuje sa duša (neraz aj telo). Keď hovorí slová premenenia, Ježiš vstupuje do chleba a vína a premieňa ich na svoje telo a krv. Boh poslúcha kňaza a viditeľné znaky spôsobujú neviditeľnú milosť.

Preto kňaz je tiež mužom viery. Veď aj on ako my všetci vidíme len to, čo je navonok. Ale verí, tak ako my všetci, že chlieb už nie je chlieb, že duša poznačená dedičným hriechom už ním nie je poznačená, že hriešnik už nie je hriešnik…

A pretože kňaz je každodenne svedkom Božieho milosrdenstva, aj sám je mužom milosrdenstva. Nielen slávením sviatostí, ale aj svojím prístupom k ľuďom.

Skús sa takto pozrieť na kňaza, ktorého vidíš pri oltári vo farnosti, kde žiješ. Navonok vidíš hriešnika, lepšieho či horšieho človeka, ale svojou podstatou – premenený prijatou sviatosťou kňazstva je to muž, ktorý osobitným spôsobom patrí Bohu. Žije v ňom Boh. Koná v ňom Boh.

Nech toto poznanie v nás často vzbudzuje vďačnosť za to, aký skvelý a zároveň krehký spôsob Boh vymyslel, aby mohol byť s nami.

zdroj: dcza.sk