Evanjeliový úryvok dnešnej nedele (Mt 5, 17–37) prináša ďalší úryvok z Ježišovej reči na vrchu. Matúš napísal svoje evanjelium pre kresťanov pochádzajúcich zo židovstva, ktoré sa opiera o zákonodarstvo dané Bohom skrze Mojžiša. Matúš však predstavuje Ježiša s autoritou väčšou ako Mojžišova.

Ježiš Kristus nechcel zopakovať Desatoro, alebo pridať nejaký komentár. Pozýva svojich nasledovníkoch ísť za „literu“, porozumieť duchu Božích slov a napodobňovať nebeského Otca: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5, 48) Kristus nás vyzýva, aby sme radikálne prehodnotili spôsob, akým prikázania prijímame a prenášame do nášho každodenného života, ba dokonca ako chápeme náboženstvo. Ak sa stále pýtame, ako máme zachovávať Božie prikázania, odpoveďou je samotný Pán Ježiš – vo všetkom hľadajme najskôr a vždy Otcovu vôľu.

Nie zrušiť, ale naplniť

Každý Ježišov argument je uvedený výrokom: „Počuli ste, že bolo povedané.“ Pán Ježiš najskôr cituje verše, ktoré sa dotýkajú Desatora alebo legislatívy, ktorú izraelský národ dostal od Boha prostredníctvom Mojžiša na vrchu Sinaj. Avšak potom dodáva slová: „ale ja vám hovorím“. Kristus hovorí s absolútnou právomocou, ktorá je väčšia než akákoľvek postava pred ním v dejinách Izraela, dokonca väčšia ako Mojžiš. Je to právomoc Božieho Syna. Nejde o protiklad s prikázaniami, veď hneď v úvode hovorí: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“ (Mt 5, 17). Prikázania Desatora zostávajú v platnosti. Ježišovi učeníci sa nemôžu uspokojiť len s minimalistickou požiadavkou, čo netreba robiť. Ako sme počuli minulú nedeľu, sme povolaní byť „svetlom sveta“ a „soľou zeme“. Snaha nasledovať Krista znamená usilovať sa o viac, než je len predpísané, lebo dôvodom nemá byť strach z porušenia, ale láska k Bohu a k blížnemu.

Kristove slová „neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ majú vážny dôsledok pre interpretáciu Svätého písma. Ak čítame starozákonné texty, máme to robiť vo svetle Ježišovho posolstvo. Pre kresťanov bude osoba a náuka Božieho Syna „okuliarmi“, s ktorými vždy budeme nazerať na Starý zákon s vedomím, že Kristus je ich naplnením. Výstižne to vyjadril svätý už Augustín: „Nový zákon je v skrytý v Starom a Starý zákon je zjavený v Novom.“

Jadro posolstva

„Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 5, 20) Téma spravodlivosti je kľúčovou pre Matúša. V úvode evanjelia sa o Jozefovi hovorí, že „bol človek spravodlivý.“ (Mt 1, 19) Prvú vetu, ktorú Pán Ježiš vysloví v Matúšovom evanjeliu je odpoveď Jánovi Krstiteľovi: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ (Mt 3, 15) Boží Syn medzi inými vyhlasuje za blahoslavených tých, ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť (porov. Mt 5, 10). Pri súdnom procese s Ježišom Pilátova manželka napomína manžela: „Nemaj nič s tým spravodlivým.“ (Mt 27, 19) V židovstve spravodlivosť spočívala v dôslednom zachovávaní príkazov a zákazov, ako sa o to usilovali farizeji. Pán Ježiš však ukazuje, že to všetko nestačí, ak človek chce vojsť do nebeského kráľovstva. Nasledujúce príklady interpretácie niektorých prikázaní zo strany Krista podávajú vysvetlenie.

Nezabiješ

„Počuli ste, že otcom bolo povedané: „Nezabiješ!“ Kto by teda zabil, pôjde pred súd.“ (Mt 5, 21) Ježiš ukazuje, že zmysel príkazu je širší. Nemôžeme zostať iba pri vonkajších prejavoch. Druhého človeka môžeme „zabíjať“ už v našom vnútri svojimi myšlienkami, v prenesenom význame hovoríme, že možno „vraždiť“ aj pohľadom. Mať v srdci hnev znamená želať druhému nešťastie. Pán Ježiš poukazuje, že spravodlivosť pre nebeské kráľovstvo sa rodí v srdci človeka, tzn. tam, kde druhý človek nevidí a zákon nepostihuje, ale vie o tom jedine Boh.

Na potrebu hľadať všetky spôsoby na pokojné urovnanie konfliktov poukazuje Pánn Ježiš príkladom z jeruzalemskej liturgie: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ (Mt 5, 24-25) Predstavme si situáciu, že nejaký človek z Galiley, ktorá je vzdialená cca 150 km od Jeruzalema, prišiel po približne siedmich dňoch putovania konečne do Svätého mesta, aby v chráme priniesol obetu. Pred jeruzalemským oltárom nikto nevie, že nie on, ale jeho brat, má niečo proti nemu. Kristus mu hovorí, aby podnikol dlhú cestu naspäť a urobil všetko pre zmierenie so svojím bratom. Evanjelium je konkrétne prežívanie vzťahu k blížnemu uprostred spoločenstva. Nejde o vykonávanie kultu, ktorý bude odtrhnutý od každodenného života. To znamená usilovať sa o väčšiu spravodlivosť. Slová Pána Ježiša sú napomenutím aj pre liturgické spoločenstvá v našich kostoloch.

Nescudzoložíš

„Počuli ste, že bolo povedané: „Nescudzoložíš!““ (Mt 5, 27). Aj v tomto prípade Ježiš kladie dôraz na vnútro človeka. Nehovorí o bežnom pohľade, ale o postoji, ktorý sa rodí v srdci človeka. Pred Bohom je dôležité zmýšľanie. Vonkajšok a vnútro sa majú zhodovať. To znamená uskutočňovať spravodlivosť, ktorá otvára brány nebeského kráľovstva. K tomu Pán pripája aj zákon o prepustení manželky: „Ďalej bolo povedané: »Kto prepustí svoju manželku, nech jej dá priepustný list!«“. Tento príkaz nie je v Desatore, ale v knihe Deuteronómium (Dt 24). V tomto prípade Ježiš zužuje možnosti prepustenia manželky na rozdiel od zákonníkov, ktorí dali zákonu široký výklad. V Matúšovom evanjeliu sa ohraničuje na jediný prípad – „pornéia“, ktoré slovenský text prekladá „smilstvo“ (Mt 5, 32). Sú nejasnosti o význame tohto pojmu. Niektorí sa domnievajú, že išlo o nevhodné sexuálne správanie. Ďalší na základe textu z Lv 18, 6-8 hovoria, že išlo o nedovolené manželské zväzky medzi príbuznými. Iní týmto výrazom chápu akýkoľvek sexuálny skutok proti zákonu (cudzoložstvo, incest… porov. Dt 22, 13). K otázke prepustenia manželky sa Matúšovo evanjelium vráti ešte raz v Mt 19, 1. Cieľom Ježišových slov je zaručiť stabilitu inštitúcie manželstva a rodiny,ktorá nebude len formálna, ale skutočná.

Nebudeš krivo prisahať

„A zasa ste počuli, že otcom bolo povedané: »Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal.«“ (Mt 5, 33) Nejde o jeden konkrétny príkaz v textoch Starého zákona, ale o spojenie viacerých. V Desatore je uvedený iný príkaz: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo, lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ (Dt 5, 11) Pri niektorých vážnych rozhodnutiach sa používala prísaha, pričom sa za svedka volala najvyššia autorita – Boh. Poznáme to zo súdnych procesov alebo pri záväzkoch a preberaní úradov, pri ktorých sa vyžaduje prísaha. Prísaha sa chápe ako isté uctievanie Boha. Preto krivá prísaha je veľmi vážnym zneužitím samotného Boha. Pán Ježiš prechádza od negatívnej formulácie „nebudeš krivo pridsahať“ešte k náročnej pozitívnej požiadavke: „vôbec neprisahajte“.

Máme byť ľuďmi dôvery, ľudmi, ktorí si stoja za slovom: naše áno, nech je áno; nie nech je nie. Dnes, žiaľ, žiadne slovo, sľub, alebo dohoda neplatí. Keď niekto vysloví „áno“, znamená to aj „možno“, „neviem“, nie“. Chýba nám úprimnosť a dôveryhodnosť. Preto je fungovanie vzťahov v spoločnosti od tých rodinných až po pracovné v rozvrate. Meno „kresťan“ pochádza od mena „Kristus“. Podľa tohto mena by sme teda mali aj konať. Urobili sme všetko preto, aby sme ako Ježišovi učeníci boli ľuďmi dôvery aj bez prísahy?

Autor: František Trstenský