Evanjeliový úryvok dnešnej nedele (Lk 17, 11–19) ponúka príbeh uzdravenia desiatich malomocných. Vďačnosť však prejavil iba jeden z nich.

Úryvok začína treťou a poslednou výslovnou zmienkou, že Ježiš je na svojej ceste do Jeruzalema (porov. Lk 9, 51; 13, 22). Evanjelista hovorí, že Kristus prechádzal pomedzi Samáriu a Galileu. Napriek tomu, že sme už v 17. kapitole, nevieme, či na tejto ceste je Ježiš Kristus bližšie k svojmu cieľu. Táto cesta nemá pre evanjelistu ani tak geografický ako výrazne teologický význam. V Skutkoch apoštolov Lukáš hovorí o Ježišových učeníkoch ako o nasledovníkoch Cesty. Toto označenie má obrazný význam a ukazuje, že cestou, ktorú prešiel Ježiš, teraz kráčajú apoštoli, ktorí nasledujú svojho Majstra a ohlasujú evanjelium.

Stretnutie

Predpisy Mojžišovho zákona boli nekompromisné k ľuďom zasiahnutým malomocenstvom. Podľa Knihy Levitikus 13, 45-46 sa taká osoba musela zdržiavať mimo tábora, tzn. mimo ľudských obydlí a upozorniť zvolaním „nečistý“ ostatných na nebezpečenstvo nákazy. Jestvovali aj stanovené vzdialenosti, v ktorých sa museli zdržiavať od zdravých ľudí od piatich až po desiatky metrov. Preto evanjeliový úryvok hovorí, že stretnutie s Kristom sa uskutočnilo mimo dedinu a že malomocní na neho z diaľky kričali a prosili o uzdravenie.

Evanjelista síce nepodáva bližšie detaily, ako malomocní rozpoznali Ježiša ako toho, kto im môže pomôcť. Chorým, ktorí hľadali akúkoľvek nádej na uzdravenie, to mohli povedať ich príbuzní alebo ľudia prechádzajúci okolo. V 5. kapitole Lukáš už spomenul uzdravenie malomocného. Tento príbeh je dôležitou prípravou pre porozumenie nášho textu: „Keď bol v ktoromsi meste, zjavil sa muž plný malomocenstva. Len čo zbadal Ježiša, padol na tvár a prosil ho: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“ On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď čistý!“ A malomocenstvo z neho hneď zmizlo. A prikázal mu, že o tom nesmie nikomu hovoriť, ale: „Choď,“ povedal, „ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ako predpísal Mojžiš – im na svedectvo.“ No zvesť o ňom sa tým väčšmi šírila a schádzali sa veľké zástupy, aby ho počuli a dali sa uzdraviť zo svojich chorôb.“ (Lk 5, 12–15) Ide o charakteristickú črtu Lukášovho štýlu. Evanjelista pozýva svojich čitateľov, aby jednotlivé zapísané udalosti vzájomne porovnávali a nachádzali medzi nimi spoločné body. Preto uzdravenie malomocného nesie prvky podobnosti a zároveň ďalšieho rozvinutia posolstva so zázrakom uzdravenia desiatich malomocných.

Začlenenie

Zvolanie malomocných: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami“ je ich vyznaním viery. Oslovením „učiteľ“ (po grécky „epistáta“) sa totiž v Lukášovom evanjeliu obracajú na Ježiša len jeho učeníci (porov. Lk 5,5; 8, 24; 9, 33). Teraz tak plní dôvery robia malomocní. Desať malomocných vytvára skupinu, ktorú postihla rovnaká choroba. Hoci Židia sa so Samaritánmi nestretávali, rovnaké nešťastie ich spojilo. Malomocný človek sa z pohľadu židovského zákona považoval za nečistého a tým bol vyčlenený mimo spoločnosť. K tejto ľudskej osamelosti a sociálnej vylúčenosti sa pridala aj finančná a materiálna odkázanosť. Preto ich uzdravenie malo oveľa väčšie dôsledky. Nebolo to len prinavrátenie zdravia, ale návrat do rodiny ich najbližším a ich začlenenie do spoločnosti. Boží Syn ukončil telesné, psychické a sociálne trápenie a osamelosť desiatich mužov ako aj ich rodín.

V 13. kapitole Knihy Levitikus je opísaný celý postup kňaza, ktorý mal skontrolovať, či človek bol z malomocenstva skutočne vyliečený. Na tento účel jestvovala vo vnútornom nádvorí jeruzalemského chrámu, v tzv. nádvorí žien, osobitná miestnosť. Predpokladáme, že muži sa vybrali smerom do Jeruzalema, aby ich kňaz skontroloval, vyhlásil za čistých a aby priniesli predpísanú obetu, ako sa spomína v Knihe Levitikus: „Vezme dva bezchybné baránky a jednu bezchybnú jalovičku, tri desatiny efy jemnej s olejom pomiešanej múky a log oleja na potravinovú obetu.“ (Lv 14, 10) Dôležitou skutočnosťou je, že tým, ktorý ich očistil, nie je kňaz alebo obeta, ale samotný Boží Syn. Uzdravený Samaritán nepriniesol obetu zvierat v jerualemskom chráme, ale priniesol obetu chvály Bohu v Ježišovi Kristovi. On je novým chrámom, v ktorom sa ľudia klaňajú Bohu v Duchu a v pravde.

Prvenstvo Božej vôle

Niekedy sa v spoločnosti argumentuje, že správne je to, na čom sa zhodne väčšina. Evanjeliový prípad ukazuje pomer 9:1, a predsa Ježiš vyhlasuje za správny pred Bohom postup jediného človeka, ktorý bol k tomu ešte aj cudzinec (Samaritán). Božie slovo nám opäť pripomína, že v živote sa nemáme riadiť pravidlom, čo si želá alebo ako sa správa väčšina, ale aká je Božia vôľa a čo je správne v Božích očiach.

Autor: František Trstenský