Modlitba posvätného ruženca mala dlhší vývoj, vznikala skoro šesť storočí. Počiatky tejto modlitby siahajú do 11. storočia, keď sa mnísi v kláštoroch modlili breviár, ktorého súčasťou bolo 150 žalmov. Nie všetci mnísi však vedeli čítať, preto sa ako náhradu modlili 150 otčenášov. Táto modlitba sa rozšírila z kláštorov aj medzi veriacich laikov a stala sa veľmi obľúbenou. Dokazuje to aj skutočnosť, že jedna ulica v Londýne sa v tom období volala Pater Noster Row. Už v 12. storočí v nej bývali ľudia, ktorí vyrábali pomôcku na túto modlitbu – zrnká spojené niťou do jedného celku.

V 12. storočí sa medzi rehoľníkmi a mníchmi objavujú veľkí mariánski ctitelia, medzi nimi najmä Bernard z Clairvaux. V tom čase boli Otčenáše nahradené modlitbou Zdravas, Mária. Táto modlitba sa začala nazývať žaltárom Panny Márie, keďže sa skladala zo 150 zdravasov. Treba dodať, že v tomto storočí Zdravas pozostával len z prvej, biblickej časti. Až v 16. storočí pápež Pius V. schválil aj nám známu druhú časť. Koncom 12. storočia a v priebehu ďalších dvoch storočí sa modlitba žaltára Panny Márie dostala trochu do úzadia. Ľudí trápili morové epidémie a aj v cirkvi bolo viacero problémov ako trojpápežstvo, avignonské zajatie a podobne.

Ozajstný rozkvet modlitby ruženca sa začal v 15. storočí a podieľali sa na ňom najmä traja muži.

Kartuzián Henrich Kalkarský začal za prvou časťou Zdravasu dopĺňať rôzne invokácie, krátke zamyslenia zo života Pána Ježiša alebo Panny Márie. Vytvoril až 150 týchto zamyslení, čo bolo ťažké na zapamätanie.

Ďalší kartuzián Dominik Pruský ich zredukoval na 50 a ako prvý ich aj zapísal.

Zásadnú vec vo vývoji ruženca urobil dominikán blahoslavený Alan de la Roche, ktorý 150 zdravasov rozdelil na 15 desiatkov. Každý sa začínal otčenášom, potom nasledovalo 10x Zdravas, pričom každý Zdravas bol zakončený invokáciou. Bl. Alan ako prvý rozdelil spomínaných 15 desiatkov na tri skupiny – prvých päť desiatkov tvorili tajomstvá vtelenia, ďalších päť tajomstvá umučenia a posledných päť tajomstvá zmŕtvychvstania, čo bol akýsi zárodok ruženca radostného, bolestného a slávnostného. Tento dominikán zomrel v roku 1475 a vieme, že už v roku 1483 existovalo ružencové bratstvo v nemeckom Ulme, ktoré používalo také ružencové tajomstvá, ako ich poznáme my dnes.

Definícia modlitby ruženca prišla v 16. storočí za pontifikátu Pia V., ktorý roku 1569 vydal bulu Consueverunt Romani Pontifices, kde ako prvý pápež definoval ruženec. Od buly Pia V. sa modlitba ruženca viac-menej nemenila. Poslednú zmenu urobil práve Ján Pavol II., keď v roku 2002 zaviedol ruženec svetla, ktorý obsahuje tajomstvá z verejného pôsobenia Pána Ježiša.

Podľa mnohých legiend Panna Mária odovzdala ruženec sv. Dominikovi Guzmánovi, ktorý žil v 13. storočí. No táto skutočnosť nie je historicky udržateľná. Fakt, že Panna Mária odovzdala modlitbu ruženca sv. Dominikovi, rozšíril najmä dominikán Alan de la Roche. Je však historicky potvrdené, že v jeho dobe (15. storočie) boli dominikáni najhorlivejší ohlasovatelia a šíritelia modlitby ruženca, preto bl. Alan túto skutočnosť projektoval na zakladateľa Rehole kazateľov (dominikánov).

Ruženec je rozjímavá modlitba, zameraná na uvažovanie nad Božím slovom. Jednotlivé tajomstvá ruženca sa totiž opierajú o Sväté písmo. Zároveň je to modlitba, ktorou si uctievame Pannu Máriu. Ako vieme, sv. Dominik Guzmán bol veľkým mariánskym ctiteľom a taktiež bol fascinovaný Božím slovom. Bol to teda muž uvažovania nad Božím slovom a súčasne muž, ktorý bol oddaným synom Panny Márie. Keďže oba tieto prvky patria k podstate modlitby ruženca, v tomto zmysle sv. Dominika môžeme považovať skutočne za duchovného pôvodcu modlitby ruženca. Pravda je, že po ustálení modlitby ruženca koncom 15. storočia to boli práve dominikáni, ktorí sa túto modlitbu snažili rozšíriť medzi ľuďmi. A v tejto snahe pokračujú aj v súčasnosti.

Zdroj: https://dmc.sk/modlitba-ruzenca/historia-ruzenca/